Možno láska nikdy neodchádza — len mení tvar

Niektoré stretnutia si duša zapamätá nie len preto, že boli výnimočné, ale predovšetkým preto, že sa v nich dotkla niečoho, čo bolo pravdivé.

Niečoho, čo nepotrebovalo slová.

Už niekoľko týždňov chodím k jazeru, keď zapadá slnko.

Na miesto a v čase, kedy sa deň ponára do ticha a voda odráža farby neba.

Zdá sa mi, akoby jazero každý večer ukazovalo len malú paletu farieb neba, ktoré si za svoj život pamätá.

Tam ku mne prichádzajú dve labute.

Vždy.

Niekedy ja čakám na ne, inokedy akoby čakali ony na mňa.

Tiché, majestátne, čisté.

A tak nesmierne s k u t o č n é.

V ich pohybe je pre mňa vždy niečo posvätné — pokoj, súlad, grácia a oddanosť.

Dva razy mi zatancovali svoj tanec lásky. Ten, o ktorom som dovtedy len čítala či počula, ale nikdy ho nevidela naživo.

Ich krky sa ladne hýbali, voda sa okolo nich leskla v zlatej žiari slnka a čas sa zastavil.

V tej chvíli som okrem nich nevnímala nič ...

Len krásu. A zvláštnu, tichú blízkosť.

A obrovskú vďačnosť.

tanec lásky

tanec lásky

Dnes som tam šla opäť.

Čakali sme na ne s vetrom, ktorý celý deň víril farebné listy do tanca, i s tichom, keď si na chvíľu potreboval vydýchnuť.

A na jazere bola len jedna.

Jedna jediná labuť.

Priplávala ku mne v nezvyčajnom tichu. Chvíľu, iba krátku chvíľu, postála, pozreli sme si do očí a ja som cítila, že jej niekto chýba.

A odplávala. Akoby mi prišla iba povedať, že je (dnes) sama.

Dlho som ju ešte pozorovala.

Plávala pomaly, po celom jazere. Stiahlo sa mi srdce.

Neviem, čo sa stalo.

Neviem, kam druhá odišla. Možno sa vráti. A možno nie.

Ale dnes som cítila smútok, ktorý bol zároveň aj láskou.

Niektoré bytosti prídu, aby nám pripomenuli niečo o nás samých.

O tom, že láska sa nedá vlastniť —len žiť, precítiť, pustiť.

A možno aj tá osamelá labuť dnes niesla v sebe spomienku na krásu, ktorú prežila. Presne tak, ako ja.

Spomienku na krásu a lásku, ktorú mi obidve labute posledný mesiac denne prichádzali ukázať.

Možno všetko, čo sa nás hlboko dotkne, zostáva v nás aj potom, keď to už vo vonkajšom svete nevidíme.

Možno láska nikdy neodchádza —len mení tvar.

Na hladine, ktorá bola i napriek dnešnému vetru zrazu úplne tichá, zostal odlesk ich krídiel — a v srdci ozvena, ktorá vie, že láska neumiera.

Niektoré príbehy sa nekončia.

Len sa rozplynú v svetle západu… a pokračujú v nás.

Možno všetko, čo milujeme, zostáva s nami —len v inom tvare, v inom tichu, v inom nebi.

Ďakujem za všetko, čo prišlo —aj za to, čo odišlo.

Lebo

všetko, čo sa ma dotklo s láskou, vo mne zostáva.

Duša Moja ® – byť človekom nie je fakt, je to voľba

photocredit: renatahazakova, dušamoja®.

#umenieľudskejduše #dusamoja #nosimeumenie #žijemesumením #terapeutickekarty#umenieprezdravie #dušamoja#zodpovednosť #dar #sloboda#duša #duch#DušaMoja #MožnoLáskaLenMeníTvar #Labute #ZápadSlnka #TichoAJazero #LáskaNekončí #Prítomnosť #Spomienka #PamiatkaZosnulých #Poetika #PrírodaADuša #TicháKrása #MagickéOkamihy #SnyVoFarbach