Autorská fotografia

autorská Fotografia

nasledovať vlastnú pravdu

"U Renaty nie je svetlo len fyzikálnym javom, je to nástroj chirurga duše. Každý tieň, ktorý dopadá na tvár jej modeliek, rozpráva o tom, čo zostalo nevypovedané. Jej fotografie zo Slovenska prinášajú do našej (belgickej/francúzskej) estetiky niečo hlboko archaické a zároveň nesmierne moderné – schopnosť zachytiť ticho, ktoré je takmer hmatateľné."

...

"Je to takmer hmatateľná neha, ktorá mení tieň na útočisko a detail na celý vesmír. Keď sa dívame na tieto diela, nevidíme len telo, ale cítime dych bytosti, ktorá sa pred nami odhaľuje bez toho, aby stratila svoju dôstojnosť.“

...

"Renata nám ponúka obrazy, ktoré sú obývané tichom. Neuspokojí sa len s fixovaním vzhľadu, ona stopuje neviditeľné – ten bod zlomu, kde sa svetlo stáva emóciou. Jej práca s telom a portrétom nie je nikdy neslušná;

je to oslava ľudskej zraniteľnosti, umocnená absolútnym majstrovstvom šerosvitu."

...

"Nepracuje s fotoaparátom, ale so srdcom a tieňom."

...

"Renata dokáže odhaliť telo tak, že odhalí dušu, pričom zachováva absolútnu dôstojnosť modelu."

...

"Renata Hazáková nefotografuje povrch vecí, ona stopuje neviditeľné – ten bod zlomu, kde sa svetlo stáva emóciou."

Denys-Louis Colaux, belgický spisovateľ a umelecký kritik

Na ceste životom, ako každý z nás, som sa učila, že najdôležitejšie je naslúchať tomu, čo je pravdivé pre mňa.

Fotografia ku mne prišla v roku 2009 – najprv ako tiché hľadanie, pokusy a omyly, ako túžba ísť hlbšie, než len zaznamenávať to, čo je vonku. Nestačilo mi vidieť, potrebovala som cítiť.

Výtvarná fotografia sa stala mojím jazykom. Neskôr aj stáž u Vladimíra Židlického v Brne otvorila fotografiu ako médium, cez ktoré môžem vstupovať do priestoru duše – svojho a ľudí, ktorých stretnem.

Keď slová ustúpia obrazom

Tvorenie ma sprevádza od detstva.

Istý čas ku mne prichádzali slová, básne. A potom stíchli.

Vtedy som pochopila, že moje prežívanie potrebuje iný tvar, iný dych – obrazy.

Fotografia prišla presne vtedy, keď som ju potrebovala.

Nie ako náhrada slov, ale ako ich rozšírenie.

Vnímam ju ako maľovanie svetlom.

Pri fotografovaní vnímam proces ako maľovanie – len namiesto farieb používam svetlo. Vnútorné obrazy, myšlienky a pocity sa zhusťujú a cez okamih a svetlo sa ukladajú do fotografie.

Farby nesú emóciu, pamäť, symboliku.

Stlačením spúšte sa okamih ukotví a obraz začne pôsobiť späť – na telo, na dušu, na priestor.

Je to tichý, ale silný proces, ktorý sa deje nielen vo mne, ale aj v človeku, ktorého fotím.

Moja tvorba vyrastá z potreby pozerať sa za hranicu toho, čo je na prvý pohľad viditeľné.

Dlhodobo sa pohybujem medzi obrazom, fotografiou, symbolom, telom, prírodou, vnútorným prežívaním a sebapoznaním. Jednotlivé formy sa v čase menili, no pod nimi zostáva podobná otázka: čo sa objaví, keď prestaneme zostávať iba na povrchu?

Tvorbu nevnímam len ako výsledný objekt alebo estetický obraz. Je pre mňa spôsobom premýšľania, cítenia a stretávania sa so svetom. Často je to filozofia bez slov — priestor, v ktorom nemusí existovať jedna správna odpoveď.

Fotografia je jedným z mojich najsilnejších jazykov. Nezaujíma ma iba to, ako človek vyzerá, ale čo z neho v konkrétnom okamihu vyžaruje, čo sa medzi nami počas fotografovania odohráva a čo do tohto stretnutia prináša samotný priestor.

Fotografia pre mňa vzniká ako dialóg.

Dialóg medzi mnou a človekom pred objektívom. Medzi jeho vlastnou energiou a mojím vnímaním. Medzi telom a krajinou, svetlom a tieňom, vedomým zámerom a náhodou. Človeka nechcem pretvoriť na vlastnú predstavu. Potrebujem mu ponechať priestor byť sebou a zároveň zachytiť spôsob, akým sa mi v danom okamihu ukázal.

Výsledná fotografia preto nie je iba portrétom. Je stopou stretnutia.

Naprieč mojou tvorbou sa opakovane objavujú témy ženskosti, tela, identity, intimity, zraniteľnosti a sily. Ženská postava pre mňa nie je iba estetickým objektom. Môže byť človekom, symbolom, archetypom, príbehom, nositeľkou určitej energie alebo vnútorného pohybu.

Vracia sa ku mne aj téma premeny a cesty k sebe. Zaujíma ma človek vo chvíli, keď sa stretáva s niečím vlastným — nie vždy príjemným, nie vždy jasným, ale skutočným. Tvorba sa tak môže stať priestorom sebapoznania nielen pre mňa, ale aj pre človeka, ktorý do nej vstupuje.

Dôležitým partnerom v mojej práci je príroda. Voda, rastliny, stromy, svetlo, tieň či krajina pre mňa nie sú iba kulisou. Sú súčasťou deja. Niekedy človeka obklopujú, inokedy ho premieňajú, pohlcujú alebo sa s ním takmer zlievajú.

Priťahuje ma hranica medzi človekom a prírodou, medzi telom a krajinou, medzi tým, čo ešte vnímame ako realitu, a tým, čo už pripomína sen, spomienku alebo vnútorný obraz.

Opakovane sa v mojej tvorbe objavujú aj archetypy, symboly, mýtické a rozprávkové vrstvy, témy sna, podvedomia, tieňa, alter ega či spirituality. Nepracujem s nimi preto, aby som divákovi ponúkla jednoznačný výklad. Sú pre mňa skôr spôsobom, ako sa dotýkať vrstiev človeka, ktoré sa len ťažko pomenúvajú priamo.

Zaujíma ma okamih, keď obyčajný fyzikálny jav prestane byť iba fyzikálnym javom.

Tieň môže byť zrazu druhou prítomnosťou. Pohyb sa môže zmeniť na spomienku. Voda zrazu nie je iba prostredím. Svetlo môže človeka na krátky okamih ukázať spôsobom, ktorý sa už nepodarí zopakovať.

Práve takéto chvíle hľadám.

Možno preto ma nikdy veľmi nepriťahovala fotografia ako dokonale presný opis reality. Technická čistota, ostrosť a detail pre mňa samy osebe nie sú cieľom. Potrebujem, aby v obraze zostalo miesto pre nejasnosť, pohyb, mäkkosť, vrstvenie, zvláštne svetlo alebo tieň.

Nie ako efekt.

Ako jazyk.

Aj preto som počas svojej tvorby prirodzene siahala po rôznych fotografických a výtvarných postupoch, po alternatívnych procesoch, práci s materiálom, farebnosti, kresbe či ďalších formách, ktoré umožňujú realitu nielen reprodukovať, ale premieňať.

Forma sa môže meniť. To, čo hľadám, zostáva podobné.

Zaujíma ma viditeľné aj neviditeľné. Krása aj tieň. Jemnosť aj nepokoj. Telesnosť aj presah. Realita aj vnútorná krajina.

Moja tvorba nemusí byť vždy svetlá ani jednoznačná. Nechcem z nej odstrániť to, čo je neurčité, zvláštne alebo znepokojujúce len preto, aby bola ľahšie prijateľná. Človek nie je iba jasný, čistý a uhladený. Ani samotný život taký nie je.

Aj tieň je súčasťou celku.

Neznamená to však, že chcem vytvárať temnotu. Skôr nemám potrebu zo svojich obrazov odstraňovať vrstvy, ktoré k človeku prirodzene patria. Krása pre mňa nemusí byť bezchybná ani bezpečná. Môže v sebe niesť tajomstvo, melanchóliu, rozpornosť alebo otázku.

Popri fotografii sa tá istá potreba objavuje aj v ďalších oblastiach mojej tvorby. V kresbe, práci so symbolom, objektoch či v procesoch spojených s telom, rozhovorom, tichom a vnútorným prežívaním sa vždy znovu vraciam k tomu istému miestu: k stretnutiu človeka so sebou.

Preto pre mňa umenie nie je iba cieľom.

Je cestou.

Spôsobom, ako sa približovať k tomu, čo cítime, ale nevieme vždy pomenovať. Spôsobom, ako si všimnúť niečo, čo by inak zostalo nepovšimnuté. A niekedy aj spôsobom, ako si dovoliť aj zostať pri otázke bez potreby okamžite nájsť odpoveď.

Veľmi dôležitá je pre mňa sloboda človeka, ktorý sa s mojou tvorbou stretne.

Nechcem divákovi hovoriť, čo má vidieť. Nechcem mu vysvetliť, čo presne má obraz znamenať ani čo pri ňom má cítiť. Najradšej by som svojim autorským fotografiám ani nedávala názvy. Zatiaľ ich dostávajú, ktovie prečo …

Obraz môže mať pre mňa svoj príbeh, ale vo chvíli, keď ho pustím do sveta, vzniká ďalší dialóg — medzi dielom a človekom, ktorý sa naň pozerá.

Ten môže cítiť niečo úplne iné než ja.

Môže v ňom nájsť vlastnú spomienku, nepokoj, krásu, odpor, nehu, otázku alebo pokoj. A práve tento priestor považujem za dôležitý. Dielo nemusí byť správne pochopené. Pretože tvorba vlastne ani nemôže byť správna či nesprávna. Moje dielo potrebuje zostať dostatočne otvorené na to, aby v ňom mohol vzniknúť aj príbeh niekoho iného.

Možno preto vnímam svoju tvorbu aj ako filozofiu v obrazoch.

Bez slov. Bez jednej správnej interpretácie. Bez potreby všetko dovysvetliť.

Hľadám okamih, keď sa obyčajná skutočnosť na chvíľu stane niečím viac, než len tým, čo vidíme.

Okamih, v ktorom sa telo stane krajinou, tieň prítomnosťou, svetlo významom, fotografia spomienkou a obraz snáď i otázkou.

A možno práve o toto mi v celej mojej tvorbe ide najviac:

vytvárať priestor, v ktorom sa viditeľné môže na okamih dotknúť neviditeľného — a nechať človeka, aby si v tomto stretnutí našiel niečo vlastné.