Sebapoznanie a fotografia
Fotografia pre mňa nie je len obraz. Je to most – medzi tým, kým si, a tým, čím práve žiješ.
Keď fotíš sám, ocitáš sa v úplnej prítomnosti. Vnímaš svet nielen očami, ale celým svojim vnútrom. Vnímaš svetlo, pohyb, farby… a zároveň cítiš svoje telo, svoje pocity, ticho. Prítomnosť je tu čistá a ty si jej plne súčasťou.
A keď fotím ja teba, vytvárame spolu tento priestor prítomnosti – každý svojím rytmom, každý svojím spôsobom. Nie je cieľom „zachytiť pekný záber“, ale prežiť bytie tu a teraz.
Dotýkame sa toho, čo je pravdivé, jemné a autentické.
Fotografia potom funguje ako zrkadlo.
Keď si pozeráš výsledné snímky, odhaľujú sa témy, ktoré žijú hlboko v tebe. Niektoré driemu celé roky, skryté v tieňoch spomienok. Iné už boli videné, no čakajú, aby boli viditeľné znova – hlbšie, s láskou a porozumením.
Keď ku mne prídeš, dávam ti priestor nazrieť do svojho vnútorného sveta – takého, aký si naozaj. A je to v poriadku.
Pretože každý človek je trochu ako pokrčený ružový papier – nežný, autentický, krásny, a hoci nesie stopy života, tieto stopy sú súčasťou jeho jedinečnosti.
Tu sa nehodnotí.
Tu sa žije.
13 x 10 cm
Renata Vogl scanned original ferrotype, let me out, original size
Byť tu ako človek
Keď človek berie fotoaparát do rúk, niečo sa v ňom spomalí.
Zrazu je tu. V prítomnosti.
Vníma svet okolo seba – svetlo, pohyb, dych priestoru.
A zároveň vníma seba – svoje vnútro, pocity, to, čo v ňom práve žije.
Fotografia človeka jemne vedie späť k sebe.
Nie ako hotový návod, nie ako tlak.
Ale ako tichá sprievodkyňa, ktorá ti ukazuje, že stačí byť.
A keď nefotíš ty, ale fotím ja teba, stále ide o prítomnosť.
Len ju prežívame spolu.
Každý inak – ja svojím citom, ty tým, kým práve si.
Bez tlaku, bez póz, bez očakávaní.
Vzniká priestor, kde človek nemusí byť nikto iný.
Light in the hair No1
Čo sa vlastne deje pri fotografovaní?
Ešte predtým, ako sa pokúsim odpovedať na túto otázku, by som ešte rada povedala, že som naozaj tvorivý človek. Odkedy si spomínam, vždy som niečo tvorila. Nejaké obdobie som písala aj básne. Vraj dobré. A práve tedy, keď mi už viac neprichádzali poetické obrazy a tento tvorivý kanál sa zatvoril, vtedy mi prišla do cesty fotografia. Dnes už viem, že to nebola náhoda. Vtedy mi už nestačili "iba slová" na vyjadrenie svojich emócií a môjho pohľadu na svet. Potrebovala som obrazy. Moja duša dychtila po obrazoch a tie mi práve fotografia ponúkla. Priam ma vtiahla do svojho sveta. Viac o tom, ako pôsobia obrazy na náš vnútorný svet si môžete prečítať tu: Metóda fraktálnej kresby
A čo sa teda deje pri fotografovaní?
Môžem sa pokúsiť čo najlepšie vyjadriť, čo pri fotografovaní prežívam ja sama. Je to ako pri maľovaní obrazov, ja to vnímam tak, že namiesto farieb maliara, ja maľujem svetlom. Myšlienky, pocity a obrazy nachádzajúce sa v našom vnútri, reps. vnútorný stav bytia, stav plynúcich obrazov sa zhusťuje a pomocou hľadáčika, svetla a fotoaparátu sa spája do obrazu, do zachyteného momentu, ktory je neopakovateľný a nereprodukovateľný. Spája sa s farbami v tom aktuálnom momente. Každá farba má svoju vlastnú povahu, svoje vlastné vlnenie, svoje vlastné emocionálne vyžarovanie, svoju jedinečnú symboliku. Celý proces neurčite plynie v hľadaní a tápaní. Neurčitosť trvá do chvíle, kým stlačím spúšť. Vtedy sa udeje to, ako keď pri maľovaní zaschne farba a získa pevnú formu. A tu začne nový proces. Sila, ktorá vyžaruje z novej "namiešanej farby", pri fotografii i sila obrazu, ktorý vznikol, pôsobí spätne na telo a dušu a vyvoláva nové myšlienky a emócie. Je to proces od tekutej energie k energii sformovanej a zase späť k energii plynúcej. Tento formotvorný proces má na človeka enormné celostné účinky.
Referencie
Fotografia ako zrkadlo
Keď sa človek pozerá na fotografie, otvárajú sa témy, ktoré možno driemali roky.
Pocity, ktoré už boli videné, čakajú, aby boli videné znova – hlbšie, jemnejšie, s porozumením.
Fotografia sa stáva zrkadlom človeka – nie tvrdým, ale jemným, ktoré umožňuje uvidieť sa takého, aký si naozaj.
Fotografia je zodpovedajúc našej dobe spojenie modernej techniky a vedomostí s duchovným a duševným aspektom človeka, čím sa vytvára niečo výnimočné.
Je to vlastne nadčasová meditácia, ktorá výnimočne školí naše vnímanie a našu pozornosť.
mirror
Prečo sebapoznanie a fotografia?
Fotografovanie u mňa nie je len o obrazoch.
Je to proces – pomalý, citlivý, vedený prítomnosťou.
Sprevádzam človeka celým procesom – od prvého stretnutia, cez samotné fotografovanie, až po spoločné prezeranie fotografií.
Som tu, aby sa človek mohol cítiť bezpečne.
Aby mohol byť videný bez tlaku.
Aby mal priestor pomenovať to, čo sa v ňom počas fotografovania otvára.
Fotografie sa stávajú vstupnou bránou – k rozhovoru, k tichu, k hlbšiemu porozumeniu sebe samému.
Nie je potrebné vedieť, čo presne hľadáš.
Stačí cítiť, že chceš ísť hlbšie.
Ak cítiš, že je čas zastaviť sa a pozrieť sa na seba láskavejšie, rada ťa touto cestou prevediem.
selbst,2015