Les, ktorý ma vedie domov

Bola som sa prejsť v lese.

Vždy sa tam zabudnem.

Je to ako surfovanie po internete –

stále ti je ponúkané niečo nové, iné, lákavé.

Hlavne teraz, pred VIanocami,

lebo veď keď toto nekúpiš,

tak nie si ani človek...

Klikáš, prechádzaš, necháš sa viesť…

a zrazu si tak hlboko ponorená,

že čas prestane existovať.

Takto to mám ja v lese.

Keď som vošla k bukom,

do ich priestoru,

kráčala som cestičkou,

ktorú vychodili bytosti žijúce v lese.

Často idem práve po týchto chodníčkoch.

Vtedy kráčam po stopách živých bytostí.

Tieto cesty ma vedú ich svetom

a zároveň ma nenápadne

vedú cestou do hĺbky seba.

Kráčam.

Pozorujem.

Vnímam.

Každá skala, ker, strom

nesie informáciu.

Niekto by povedal:

„Veď si sa bola len prejsť v bukovom lese.“

No pre mňa to nie je len bukový les.

Je to svet.

Svet,

v ktorom sa úplne stratím (občas aj naozaj)

a práve tam sa znovu nachádzam.

Prihovára sa mi množstvom príbehov.

Každá stromová bytosť ukazuje na niečo,

čo niekde v hĺbke drieme aj vo mne.

Jedna odkazuje na ďalšiu –

stromovú, kamennú, koreňovú, zemitú…

Dnes som stretla omnoho viac bytostí, než viem pomenovať.

Niektoré sa mi ukázali jasne,

iné len na okamih,

ako záblesk, pocit, tichý dotyk.

Bol medzi nimi kráľ,

tancujúca ženská bytosť,

ET,

slon,

usmievavé korene,

nosatý škriatok,

jastrab,

čarodejka,

svetelné korene.

A mnohé ďalšie,

ktoré zostali bez mena,

no nie bez prítomnosti.

Keď som z lesa znovu vyšla,

bola mi už zima.

Inak by som sa tam ešte dlho túlala.

Prekvapilo ma,

že som vyšla presne na tú istú cestičku,

ktorou som do lesa vošla.

Bez toho, aby som ju sledovala.

Náhoda?

Pre realistu iste.

Pre mňa nie.

V lese som strávila niečo cez dve hodiny

a mala som pocit,

že to bolo len pár minút.

Vrátila som sa domov plná dojmov.

Z pokoja bytia.

Z priestoru bez času.

A možno…

keď sa pozrieš na fotky,

neuvidíš len tieto moje bytosti.

Možno sa ti ukážu úplne iné.

Nové.

Tvoje.

Nie preto, že by tam „boli“.

Ale preto, že v tichu lesa

sa svet prestáva tváriť jednoznačne.

Tvary sa môžu stať príbehmi.

Obrazy sa môžu stať odkazmi.

Nie ako pravda, ktorú treba vysvetliť,

ale ako jazyk, ktorý si každý prekladá sám.

Ja viem, že kráčam medzi stromami.

A zároveň viem,

že les mi dovolí vidieť viac,

keď na chvíľu pustím rozum z oprát.

To, čo sa mi ukazuje,

ma neodnáša preč.

Naopak –

vracia ma hlbšie k sebe.

A keď z lesa odchádzam,

svet je zasa len svetom.

Cesta cestou.

Stromy stromami.

No niečo vo mne

kráča ďalej pokojnejšie.

Človek je fyzicky a psychicky zdravý vtedy, keď je pravdivý.

📷photocredit: renatahazakova, dušamoja®

#umenieľudskejduše #dusamoja #nosimeumenie #žijemesumením #ticholesa #lesakodomov #cestaksebe #bezcasie #bytievtichu #citlivevnimanie #prirodaakozrkadlo #vidietviac #slovaktorecitit

#soulfulwords #forestwalk #natureasmirror #slowliving #timelessmoments #innerjourney #listeningtotheforest