Život – krehká esencia bytia.
Často nepochopená. Jej esenciu človek akoby vnímal vždy lepšie zo spätného pohľadu.
Žena – krehká esencia bytia. Často nepochopená. Jej esenciu vníma samotná žena, tiež vždy lepšie tým, ako plynie čas. Často nepochopená spoločenskými morálnymi pravidlami, ktoré sa nad našimi hlavami hýbu ako damoklov meč. Často nepochopená spoločnosťou ako takou. Často zadefinovaná a uzavretá do pomyselných škatuliek. Často zadefinovaná iba jej jedinou úlohou a zároveň obrovskou možnosťou – darovať a prinášať na tento svet život. Často zadefinovaná iba rolou matky.
Žena sa pre rolu matky môže a mala by za každých okolností slobodne rozhodnúť. Slobodná voľba je podľa mňa prejavom lásky. Táto rola by jej nemala byť nanútená kýmkoľvek – či je to už spoločnosť alebo viera, ktorá je proti interrupcii, či je to násilník, ktorého čin by pre ženu v podobe dieťaťa niesol ešte silnejšiu pečať zneužitia, či je to jej vlastný partner, ktorý využíva svoju plodnosť k tomu, aby za každú cenu udržal pri sebe ženu, ktorej ubližuje a ktorú ponižuje, ktorý vôbec nemá problém s tým, že postaví ženu do pozície, kedy sa bude rozhodovať:
či zostane celý život v zlatej klietke, kvôli dieťaťu, ktoré by chcela priviesť na svet, či sa rozhodne pre ukončenie života dieťaťa, ktoré v nej rastie, lebo vie, že neprichádza na svet z lásky, ale z nevedomosti, zo zištných dôvodov, kvôli mužskej slabosti, kvôli neschopnosti otvorenej komunikácie medzi partnermi, kvôli zraneniam, ktoré si musíme vylízať vždy iba my sami a za ktoré tie nevinné duše naozaj nemôžu... kvôli tomu, že žena svoje dieťa nevie zabezpečiť sociálne či materiálne, kvôli tomu, že otec dieťaťa dieťa vôbec nechce a jeho čin je iba ďalší z mnohých prostriedkov akým môže ženu zneužívať, kvôli tomu, že ... je mnoho dôvodov, ktoré nútia ženu rozhodnúť sa proti v jej tele rastúcemu životu.
Ešte sú ženy, ktorým nie je dopriate sa slobodne rozhodnúť. Ktoré žijú a dýchajú pre to, aby mohli byť matkou a nič viac v živote nepotrebujú, aby v tomto svete mohli vo svojej náruči držať toho vysnívaného malého človiečika, no udeje sa to inak... po nejakej dobe sa žena so svojím dieťaťom bolestivo rozlúči, pretože jej telo to nezvládne. Možno to nezvládne i telíčko dieťaťa. A možno privedie na svet – kvôli zachovaniu svojho života – i mŕtve dieťa. Akokoľvek sa to deje, je to pre ženu bolestivý proces nielen na fyzickom tele ale i na duši.
Toto všetko je žena a naozaj zmieňujem iba pár odtienkov toho, aké to môže byť a aké to žena môže mať iba v jej jedinej úlohe, či roli – byť či nebyť matkou.
Žena vo svojej bytostnej podstate potrebuje pre svoj život bezpečie. Nie, nie je to ilúzia. Bezpečie, ktoré jej umožní to, aby sa mohla stať matkou, bezpečie, ktoré jej ukáže akú hodnotu má ľudský život, bezpečie, v ktorom môže dýchať a žiť v plnej dôvere v život. Ak takéto bezpečie žena nemá, nedokáže vytvárať vo svojom živote plnohodnotné vzťahy.
Ja patrím k ženám z tej prvej kategórie. Keď použijem spätný pohľad na svoj život, všetko nasvedčovalo tomu, že deti mať nebudem. Nie preto, že by som ich nechcela mať, no čosi v mojom vnútri to malo nastavené takto. Pre mňa ako mladú ženu nie celkom uchopiteľné, no veľmi citeľné. Vystavená zvedavým otázkam okolia, prečo už nemám deti, kedy už chcem mať deti a pod. Spomínam si na otázku môjho spolužiaka zo strednej školy, ktorý otvorene otvoril debatu na túto tému. Všetci okrem mňa deti mali. Mala som pocit, že som úplne blbá, neschopná, že nemám ako žena vôbec hodnotu, až kým nepovedal vetu: „… a kto sa bude o teba starať keď budeš stará a kto všetko čo máš po tebe zdedí ?“ Vtedy som pochopila, že ja to mám nastavené úplne inak, no môjmu spolužiakovi som to nedokázala osvetliť. Vtedy som si uvedomila, že okrem mojej vôle sa rozhodnúť o tom, či budem alebo nebudem matka rozhoduje ešte niečo viac. Síce som tomu nerozumela, no vedela som, že to tak je. Niečo čo nás ľudí presahuje a to niečo vedie naše cesty presne tam, aby sa diali silné a liečivé uvedomenia, nielen na osobnej ale i na kolektívnej rovine.
Mňa to viedlo do partnerských vzťahov, ktoré mi vo veľkej miere zrkadlili svoju vlastnú hodnotu. Po rokoch manželstva som bola, s vlastným manželom – neplánovane a nechcene – tehotná. Po tomto pre mňa neuveriteľne prekvapivom zistení som bola úplne rozliata. Doslova a dopísmena – dovtedy, som ani len neuvažovala o dieťati, pretože náš vzťah bol všetko – len nie krásny, harmonický a láskavý. Ženy, ktoré maju deti, vedia, ako sa telo ženy, už na začiatku tehotenstva preladí, doslova preladí a premení na lásku. Spojenú so všetkými jej prejavmi. Zároveň to bol pre mňa stav, kedy som bola asi nejzraniteľnejšia v mojom doterajšom živote. Veľmi som potrebovala cítiť lásku a bezpečie, ktoré ale žiaľ, široko ďaleko nebolo. Keď bolo odkomunikované, že buď dieťa, alebo škola a práca a mnoho ďalších úplne nepodstatných podmienok vyplývajúcich z nadradenosti budúceho otca …a že budúci otec sa o dieťa starať teda určite nebude, bolo mi jasné, že zotrvať v tejto ilúzii šťastej rodinky je ortieľ smrti. Ortieľ smrti to bol naozaj – pre mňa ako ženu i pre moje nenarodené dieťa. Od toho dňa mnou lomcovala sebanenávisť, sebaponižovanie, sama seba som označovala ako nezodpovednú, neschopnú, ako slabocha…cítila som sa úplne rozobratá na súčiastky, ako keď vám rozoberú auto a ani za ten svet nevedia prísť na to, prečo nefunguje. Moje telo, ktoré som tak či tak nemala rada, lebo som bola príliš tučná, príliš chudá a veľa iných plíliš, sa po mne z vonkajšieho sveta a i z môjho vutorného zviezlo, sa stalo iba akousi schránkou pre môj ďalší život.
Iná rovina tohto rozhodnutia bola, že som sa stretala s tým, že som bola a ešte i stále občas som, veľmi tvrdo a nekompromisne zahriaknutá aby som sa nevyjadrovala k téme deti, lebo veď čo ja už môžem vedieť o deťoch, keď nemám svoje vlastné, že sa na mňa ľudia pozerali s ľútosťou v očiach, lebo veď ja som bola iba taká chuderka, ktorá nemôže mať deti, alebo z opovrhnutím, lebo veď - som zabila život. No nikto nikdy nevedel, ako to naozaj je a ako to mám.
Naozaj sam a to nikto nikdy úprimne a so záujom neopýtal.
Zároveň som v tom čase ani nebola ochotná to nikomu vysvetľovať a ani sa obhajovať. Veď viete ako to je, keď je človek vo svojej bolesti, nevidí a nepočuje bolesť iných, ich hodnotu a už vôbec nevidí a nepočuje podporu a nevníma častokrát podávanú pomocnú ruku. Musí si tou bolesťou prejsť, stráviť ju. Válať sa v nej, zavíjať ako ranené zviera, aj ubližovať tým, ktorí sa napriek všetkému priblížia a chcú pomôcť. Nakoniec nepomôžu, nakoniec nepomohli – lebo ja sama som im to nedovolila. Prejsť si cestou veľkej bolesti je škola. Škola a učenie, ktoré mi otvorilo nové uhly pohľadu.
Po mnohých rokoch som zacítila, že chcem vedieť viac o svojich predkoch. Pátrala som v archívoch a niečo málo som sa dozvedela od mojej mamy a otca, s ktorým som nemala kontakt dlhé roky. Zrazu mi môj životný príbeh začal dávať úplne iný rozmer. Zrazu som cez príbehy žien v mojom rode uvidela a cítila, aké boli opustené, aké museli byť silné, ako rodili deti, ktoré boli nechcené, ako sa rozhodovali pre interupcie či adopcie, kvôli tomu, že muži im neboli oporou, že im neposkytli bezpečie, ktoré potrebovali. Ako im deti umierali. Ako dávali svojim deťom mená ich starých rodičov, lebo meno po práve, po otcovi, dieťa z rôznych dôvodov dostať nemohlo. To uvedomenie, že sa cez môj príbeh môže ukončiť, očistiť a presvetliť cesta žien v našom rode, bolo pre mňa …ako svetlo. Nádej, že každá bolesť spojená s mojou ženskosťou, s mojim privilégiom nestať sa v realite viditeľnou matkou mala obrovský zmysel.
Tento rok, 30.11. som veľmi silno pocítila, že nastal čas. Nastal čas sa spojiť so svojim nenarodeným dieťaťom a povedať si navzájom, čo vypovedané má byť. Tak som šla do Kremničky, kde je umiestnený pomník nenarodeným deťom. Nie je na Slovensku jediný, je ich viac, no práve tento, sa mňa veľmi dotýka. Je stelesnením toho, ako sa svet pozerá na (ne)narodené deti. Sú ľudským očiam a srdciam neviditeľné, krehké a zároveň toľkou nehou a láskavosťou oplývajúce bytosti. Keď som ho videla prvý krát, tak som bola nesmierne dojatá, pretože som cez dieťa, ktoré je tu zobrazené ucítila to svoje. Jeho láskavosť, otvorené srdce a porozumenie - zároveň svoju zraniteľnosť, jemnosť a krehkosť a i tvrdosť kameňa, ktorý akoby symbolizuje i časť ženy, ktorá si prešla touto skúsenosťou a niečo v nej sa premenilo na kameň. Už roky na cintorín nechodím, so svojimi predkami sa spájam denne, v spomienkach. Na deň zosnulých vždy zapálim sviečky doma, vo svojom priestore a buď vyslovím vďaku a úctu nahlas alebo sa s nimi spájam iba v myšlienkach. Tentokrát som blúdila v daždi po cintoríne v Kremničke a hľadala som spomínaný pomník. Nedarilo sa mi. No to volanie bolo omnoho silnejšie a keď som sa prešla po cintoríne, po dlhých rokoch, našla som i pomník. Je neskutočne krásny. Pre mňa, ako matku(lebo matka je každá žena, ktorá v sebe nosila dieťa, i keď sa nenarodilo), veľmi silný obraz hovoriaci všetko. Jemnosť, krehkosť, zraniteľnosť, sila, odpustenie, prijatie, láska, bezpodmienečná láska…je pre mňa, ako ženu, skoro až nepochopiteľné, ako mohol autor tohto pomníka Mgr. art. Martin Hudáček, ako muž, precítiť tie emócie. Až sa mi zdá, že pri jeho tvorbe museli pri ňom stáť všetky anjelské bytosti týchto detí a viesť jeho ruky. Viesť ich tak, aby svet videl a cítil krehkosť týchto bytostí, ktoré milujú bezpodmienečnou láskou a prichádzajú aby nás a naše rody liečili. Pre ľudské oči cez sklenenú bytosť dieťaťa vyjadrené prijatie, pochopenie, jemnosť, láskavosť a cez kamennú bytosť matky vyjadrená stuhnutosť, prosba o odpustenie a prijatie je pre moju dušu obraz, ktorý mi dovolil nahlas vysloviť slová, ktoré už roky chceli vyjsť z mojích úst von. Vyjadriť pocit, ktorý som cítila vtedy, keď som sa dozvedela, že nosím v sebe život. Vyjadriť to, že viem, že je to chlapec a dať mu konečne meno. To meno prišlo ako jasná správa za sprievodu búrky - Michael. Hromové bytosti priniesli hlasný zvuk, veľa vody i blesky… nech sa to deje poriadne, keď už sa to deje, že ? Poďakovala som sa i im.
Po sklenenej bytosti stekali kvapky dažďa a zdalo sa mi, cítila som, že plače. Že plače od šťastia, že konečne som si ho dovolila prijať, zároveň i pustiť, že som sa konečne prestala obviňovať a zraňovať. Že on je úplne v poriadku a že iba čakal na tento deň. Že sa úprimne so mnou teší a že ma vždy miloval. Stála som tam v bielom huňatom kabáte, s kapucou na hlave ako taký mních. Ešte stále som sa cítila zahanbene, keď som na sebe ucítila oči okoloidúcich, ktorí si o mojom príbehu mysleli čokoľvek…ich príbeh, ich pohľad, ich skúsenosť. Neha, ktorá prúdila z dieťaťa bola natoľko citeľná, že som sa stratila v čase a priestore a nahlas som prosila o odpustenie a zároveň som bola šťastná z tohto spojenia.
Už viem, že spojenie s mojím synom, i keď na krátky čas, malo a má pre mňa a môj rod nesmierny význam.
Už viem, že keď neviem…tak nemusím vedieť. Dôležité je (po)rozumieť samej sebe.
Už viem, že čas mi ukáže význam. Už viem, že niet väčšej sily v nás ako láska.
Už viem, že som potrebovala tento príbeh dať do slov, i keď to nešlo ľahko.
Nie len kvôli sebe, ale hlavne kvôli ženám, ktoré sa necítia ženami iba preto, lebo nie sú matkami. Ktoré sa cítia zahanbene a previnilo, s ktorými personál v nemocniciach zaobchádza ako s kusom mäsa, bez úcty a necháva ležať na chodbe, na lehátku, samé iba s misou, do ktorej môžu po narkóze vracať, oddelené iba závesom od všetkých ľudí, ktorí po chodbe chodia. Nehodné ľudského a láskavého zaobchádzania.
Kvôli ženám, ktoré nevedeli odísť zo zlatých klietok, až kým sa nedostali do vlastného väzenia, z ktorého je omnoho ťažšie sa vyslobodiť ako z toho, do ktorého nás zavrie niekto iný.
Kvôli ženám, ktoré si vytvorili ilúziu šťastného vzťahu a lásky iba na základe toho, že potrebovali cítiť bezpečie, ktoré im nedal vlastný otec.
Kvôli ženám, aby mohli na svet priviesť dieťa tak, ako to oni samé cítia a ako to ich nastaveniu, viere a potrebám vyhovuje.
Kvôli ženám, ktoré si nedovolili cítiť sa ako ženy, lebo nie sú „viditeľnými matkami.“
Želám si aby žena mohla byť ženou, nielen kvôli tomu, že na svet priviedla a vychovala deti.
Hodnota ženy je daná už len tým, že na tento svet prišla ako žena, ako vzácna ľudská bytosť, ako človek.
S úctou a láskou k životu a k všetkým ženám,
s vďakou k ženám i mužom môjho rodu
a
s vďakou a nesmiernou večnou láskou k Michaelovi, učiteľovi môjho života.
Renata
p.s.
v týchto riadkoch si čítal/a iba zlomok mojej cesty, môjho životného príbehu. Tých ciest a príbehov je v mojom živote veľmi veľa, ale tak to má predsa každý z nás. Každý človek žije, je a predstavuje jeden, dva, tri…možno tisíc a možno i nevyčísliteľne veľa príbehov. Zdieľaním svojich príbehov, v pravdivosti, zraniteľnosti a láskavosti sa otvára a môže ukazovať cesta tým, ktorí naše príbehy počúvajú alebo čítajú. Pre nich potom táto cesta môže byť krajšia, verím, že i o čosi ľahšia a hlavne láskavejšia. To je to, na čom záleží, lebo láska je to jediné, čo všetci a za každých okolností môžeme tomuto svetu dať.