Kým som dnes bola?
- Jul 12
- 3 minút čítania
Dnešné ráno bolo pomalé. Také ako mám nedeľné rána rada. Také aké majú byť letné nedele.
Bolo citeľne chladnejšie ako po minulé dni. Sedela som vonku na terase, zabalená v pyžame a v župane a pozorovala som, ako sa svet len pomaly prebúdzal.
Postarala som sa o zvieratá. Urobila si raňajky. A potom som ich takmer štyri hodiny jedla. Nie preto, že by som nebola hladná. Pretože som sa nikam neponáhľala. Urobila som si dve kávy. To nezvyknem. No dnes tomu tak bolo.
Popri mne prešiel roháč. No, bola to jeho žena, teda samica roháča, no to znie tak odborne. Mne by sa páčilo, roháčica. To už znie inak, čo povieš...? Chýbala jej zadná pravá noha. Zastavila som sa pri nej. Nevyzerala, že by sa ľutovala. Kráčala ďalej, akoby jej svet zostal celý. Premýšľala som, koľko energie my ľudia venujeme tomu, čo nám chýba, a ako málo tomu, čo nám ešte stále zostalo.
Potom som sadla do auta. Nemala som plán.
A nemala som ani cieľ.
Len som cítila, že potrebujem niekam ísť.
Autom som prišla na miesto, kde som mohla parkovať a odtiaľ som už kráčala pešo ku Košovským jazerám. Cestou sa predo mnou rozchádzali rôzne chodníčky. Vyberala som si ich náhodne.
A uvedomila som si, že život robí presne to isté.
Nikdy nám neukáže všetky cesty naraz.
Len tú najbližšiu.
Tri hodiny som sa túlala krajinou.
A niekedy počas tej chôdze sa vo mne niečo zmenilo.
Spočiatku boli moje myšlienky ťažké. Potom prišiel aj smútok. Aj plač. Potom ticho. A napokon pokoj.
Keď človek prestane bojovať s vlastnou hlavou, svet zrazu začne vnímať citlivejšie a jasnejšie.
Farby boli sýtejšie.
Vietor mal svoju teplotu a svoj príjemný dotyk. Hral sa s mojimi rozpustenými vlasmi.
Včely mali svoj rytmus.
Vtáky svoj úžasný zbor. Áno, tak mi to znelo. Ako keď spieva zbor. Toľko rôznych hlasov a toľká nádhera.
Všetko je raz prvý krát a ja som prvýkrát v živote vo voľnej prírode zazrela rybárika. Len na okamih. Ale ten okamih bol nádherne magický. Akoby sa objavil na tú krátku chvíľu iba preto, aby mi pripomenul, že niektoré krásne veci sa nedajú privlastniť. Dajú sa zažiť, cítiť, vidieť a potom postupne, alebo aj rýchlo pominú alebo odletia, ako rybárik. A zanechajú v nás stopu. Rôznu.
Rybárik zanechal magickú. Aj jeho farby sú magické, mihotavé a nádherne zladené.
Užovka zmizla v pšenici skôr, ako som ju stihla poriadne uvidieť. Uzrela som len jej chvost.
Volavka pristála vo vode a o sekundu prestala existovať.
Splynula s krajinou. A možno práve v tom je jej sila.
Našla som veľké biele perá.
Neviem, či patrili volavke alebo labuti.
Ale viem, že som ich domov niesla, nie ako suvenír. Skúsim s nimi raz písať.
Vôbec nie preto, že by to bolo úžasne praktické.
Ale preto, že niektoré veci si zaslúžia aby pokračovali iným spôsobom.
Objavila som staré stromy.
Niektoré už dávno mŕtve. Jeden z nich vytvoril zo svojich konárov srdce.
A jazero mu ho vrátilo ako odraz. Tie stromy tam stoja ako svedkovia času.
Premýšľala som nad tým, že aj to, čo už dávno prestalo rásť, môže byť stále krásne.
Stále môže slúžiť životu. Stále môže niečo hovoriť. Možno hlasnejšie ako kedysi.
Stále vytvára domov pre vtáky, úkryt pre ryby, miesto pre machy, kompozíciu pre fotografa.
Príroda pozná hodnotu aj toho, čo už človek nazýva "mŕtvym".
Domov som sa vracala cez polia zrelej pšenice.
Vo vzduchu bola jej vôňa. Pátrala som po tom, či som tú vôňu cítila aj v detstve. Cez prázdniny. No s prázdninami sa objavila intenzívna vôňa ihličnatého lesa, živého mäkkého machu, čučoriedok a lesných jahôd.
Potom predsa len padlo zopár kvapiek dažďa. Búrka nakoniec neprišla.
Len svetlo pred ňou. Také, aké fotografi milujú.
A keď som večer prišla domov, uvedomila som si, že:
Šťastie možno vôbec nie je veľká udalosť.
Možno je to obyčajný deň, počas ktorého človek na chvíľu prestane premýšľať o tom, čo mu život vzal, a začne si všímať všetko, čo mu ešte stále dáva.
Dnes mi dal veľmi veľa.
A ja som za to cítila tichú vďačnosť.
Môj deň, zachytený ako v denníku. Zachytenie toho, čo som videla a cítila.
A vlastne zachytenie toho, kým som dnes vlastne bola.
Ráno, nepokojná.
Potom žena, ktorá sedela štyri hodiny pri raňajkách.
Potom človek, ktorý nemal cieľ.
Potom pozorovateľ.
Potom fotograf.
Potom dieťa, ktoré sa teší z rybárika.
Potom človek, ktorý plače.
Potom človek, ktorý nachádza pokoj.
Potom človek, ktorý žije život v prítomnom okamihu.
A večer som niekto, kto cíti za to všetko obrovskú vďačnosť.
To všetko som bola v priebehu jediného dňa.
Takéto dni človeku nevezme ani policajný spis, ani sused, ani neistota.
Takéto dni zostanú.
Presne tak, ako zostali na týchto fotografiách.
Komentáre