Keď sa les premení na rozprávku: stretnutie s bielym danielom

Ľudia často vyhľadávajú zážitky aby sa cítili živí.

Ja som dnes mala nečakaný zážitok, ako z rozprávky -  na prechádzke, doma v lese.

Stretla som stádo danielov.

Dnes bola so mnou moja Jeannie, fenka starenka, už čoskoro 15 ročná, takže veľmi blízko k nim sme sa nedostali.

No predsa -  bolo to stretnutie krásne.

V stále bol jeden daniel biely, albín.

Vidieť stádo danielov je výnimočné, vidieť daniela- albína, dar.

Keď sme ich potom stretli ešte raz v lese, tak som si pripadala ako v rozprávke o jednorožcovi. Jeho ladné telo sa mihlo pomedzi stromy a videla som iba jeho, keďže doslova “svietil”. Jeho súputníkov v prirodzenom sfarbení  nebolo skoro vôbec vidieť, majú dokonalé maskovanie.

A tak mi prišla na um myšlienka, že zvieratá svojich “výnimočných” či “iných” chránia a nevylučujú zo spoločenstva.

My ľudia to ale u každej inakosti robíme.

A pýtam sa prečo?

Zvieratá nepripisujú inakosti hodnotu

Zvieratá nehodnotia individualitu morálne.

V prírode neexistuje koncept „normálnosti“ v ľudskom zmysle slova.

Zvieratá vnímajú:

či je niekto ohrozením,

či je súčasťou ich skupiny,

či môžu spolu prežiť.

Albín daniel nie je z pohľadu stáda morálnou odchýlkou.

Je len iný. A pokiaľ sa správa ako člen stáda, jednoducho ním je.

Zvieratá nepriradzujú hodnotu „inakosť = horšie“

Toto je čisto ľudský koncept. 

My sme tí, ktorí pripisujú význam farbe pleti, vzhľadu, orientácii, zdravotnému stavu či čomukoľvek inému.

No to je práve rozdiel: príroda sa na existenciu nepozerá hodnotovo.

Ľudia áno.

My ľudia sme si však vymysleli hranice.

Ľudia sú spoločenské tvory s potrebou niekam patriť.

Ľudia však okrem inštinktov fungujú aj na symbolickej úrovni:

vytvárame si identity,

kategorizujeme svet do skupín,

potrebujeme jasne definované hranice, aby sme sa cítili bezpečne.

Inakosť tieto hranice narúša — a to v ľuďoch často prebudí strach, niekedy aj nepochopenie.

Strach z neznámeho je evolučný, odmietnutie je naučené.

Strach z nepoznaného je pôvodne mechanizmus prežitia.

Ale spôsob, akým naň reagujeme, je kultúrny a naučený:

spoločnosť nás učí, čo je „normálne“, čo je „iné“, a ako sa k inakosti staviame.

Preto aj existujú spoločnosti a komunity, ktoré sú otvorené a tolerantné — a také, ktoré reagujú odmietnutím či odporom.

Príroda však inakosť chráni

Poľovníci  hovoria, že na bieleho daniela sa nikdy nestrieľa — vraj by to prinieslo nešťastie. Akoby samotná príroda vtisla takýmto zvieratám svoj vlastný znak výnimočnosti. A človek, hoci často racionálny, to intuitívne rešpektuje.

Ale dobrá správa je,  

schopnosť prijatia je tiež ľudská.

Rovnako ako my ľudia vieme odmietať, vieme aj prejavovať empatiu a súcit, zvedavosť, dokážeme vedome budovať bezpečné  a rôznorodé spoločenstvá.

A veľa ľudí to aj robí.

Biely daniel mi dnes pripomenul, že inakosť nie je problém

Je súčasťou  k r á s y   ž i v o t a.

Súčasťou príbehu, ktorý by bol bez nej nudný, jednotvárny a prázdny.

Dnes mi les ukázal, aké prirodzené je prijať toho, kto „svieti“ inak.

Inakosť nie je problém.

Nie je hrozba. Nie je čosi, čo treba skrývať, opravovať či vysvetľovať.

Inakosť je dar.

Je svetlom medzi stromami.

Je jedinečným dotykom života.

Je farbou, ktorá by svetu chýbala, keby tam nebola.

Dnešný les mi pošepkal:

„Prijímať inakosť je tá najprirodzenejšia vec na svete.“

Stretnutie s bielym danielom – rozprávka ukrytá v lese

photocredit: renatahazakova, dušamoja®.

#umenieľudskejduše #dusamoja #nosimeumenie #žijemesumením #terapeutickekarty#umenieprezdravie

#daniel #bielydaniel #danielalbin #zazrakprirody #prechadzkavlese #prirodajezazrak#dusamoja #jemnost #neha #autentickyzivot #prijatie #inakost #divokazver #lesnezazitky#prirodnainspiracia #vynimocnost #lesnypribeh