Jazyk, ktorému zem rozumie.
- Jun 1
- 3 minút čítania
Keď som čítala článok, na ktorý nájdeš link na konci tohto textu, uvedomila som si, že sa vôbec netýka len rodových statkov. Dotýka sa nás všetkých.
Často stretávam ľudí, ktorí sa bijú do hrude, hovoria o sebe ako o Slovanoch, ochrancoch tradícií či milovníkoch prírody. Sú presvedčení, že vedia, čo je pre túto zem dobré. A práve v tom je niekedy najväčší paradox. Keď sme si svojou pravdou príliš istí, prestávame počúvať.
Veľa ľudí si myslí, že harmónia znamená rovnakosť.
Ja si však myslím, že skutočná harmónia vzniká vtedy, keď si rozdielnosti nájdu spôsob, ako spolu znieť. Tak ako v lese, kde vedľa seba rastú stromy, kvety, huby a žije nespočetné množstvo tvorov. Každý iný, a predsa spolu vytvárajú jeden živý celok.
Nemyslím si, že niekoho možno presvedčiť argumentmi. Ani výsmechom. Ani bojom. Jediné, čo podľa mňa funguje, je ticho ukazovať, že existuje aj iná cesta. Že sa dá žiť so zemou a nie na úkor zeme. Že existuje pohľad, v ktorom nie sme jej vlastníkmi, ale súčasťou.
Prenajatý pozemok, list vlastníctva ani dedičstvo nám nedávajú právo ničiť to, čo tu bolo dávno pred nami a čo tu, dúfam, zostane aj po nás.
Vlastníctvo nie je nadradenosť. Je to zodpovednosť.
Život na tejto zemi existoval dávno predtým, než na ňu vstúpil človek. Lesy dýchali, rieky tiekli, kvety kvitli a vtáky spievali bez toho, aby ich niekto vlastnil alebo riadil. A zároveň je pravdou, že bez tohto života človek z dlhodobého pohľadu neprežije. Nie sme od prírody oddelení. Sme jej súčasťou.
Každý strom, každý kvet, každá huba, každý hmyz, vták, mačka, pes, jeleň, srnka, diviak či medveď vytvárajú tkanivo života, ktorého sme len jednou časťou. A práve náš vzťah k nim odhaľuje našu vlastnú ľudskosť.
Ukazuje, či dokážeme vnímať svet iba cez svoje potreby, alebo či v ňom vidíme hodnotu aj tam, kde nám zdanlivo neslúži.
Pretože to, ako sa správame k životu okolo seba, vypovedá o tom, akými ľuďmi naozaj sme.
Čím som staršia, tým viac cítim, že našou povinnosťou nie je zem formovať podľa svojich predstáv, ale naučiť sa ju počúvať. Skutočne ju cítiť. Vnímať, čo potrebuje, čo jej prospieva a čo jej ubližuje.
Pretože iba tam, kde to kvitne a vonia, je život. Nie len pre človeka. Pre včely, motýle, vtáky, stromy, huby, zvieratá a z nášho ľudského pohľadu aj pre generácie, ktoré prídu po nás.
A možno práve podľa toho sa dá spoznať, či sme so zemou v skutočnom vzťahu – nie podľa toho, čo o nej hovoríme, ale najmä podľa toho, čo po nás zostáva.
Nie z pohľadu majetku, ale z pohľadu života, ktorý sme pomohli zachovať, podporiť alebo vytvoriť.
Možno totiž nejde o to, komu zem patrí.
Možno ide o to, či aj po našom odchode zostane živšia, zdravšia a pestrejšia, než bola v deň, keď sme ju dostali do opatery.
Zem nám nebola daná do vlastníctva, ale do opatery. To je obrovský rozdiel. Vlastník si často berie práva. Opatrovník nesie zodpovednosť.
Je v tom cítiť niečo veľmi dôležité – nejde o boj proti ľuďom s iným názorom. Ide o pozvanie k hlbšiemu vnímaniu.
Pretože mnohí z nás milujú túto krajinu úprimne, len si niekedy neuvedomujeme, že láska sa neprejavuje tým, čo vyhlasujeme, ale tým, čo po nás zostáva.
A možno práve preto je najväčším prejavom úcty k zemi nechať po sebe viac života, než sme našli.
Viac kvetov. Viac vtákov. Viac vône. Viac tieňa. Viac priestoru pre všetko živé.
To je jazyk, ktorému zem rozumie.
A možno práve v okamihu, keď prestaneme hovoriť o tom, že k tejto zemi patríme, a začneme sa o ňu starať s láskou a úctou, jej budeme patriť naozaj.
Komentáre