ešte sa svieti...

renata vogl two worlds© 2016 colour All rights reserved.

Po poslednej replike zostalo v divadle ticho.

Nie to krátke ticho, ktoré poznáme z predstavení – niekoľko sekúnd medzi poslednou vetou a potleskom. Toto bolo iné. Pokračovalo aj potom. Ľudia vstávali, odchádzali zo sály, čakali pri šatniach a takmer nerozprávali. Nič podobné som dovtedy v divadle nezažila. To ticho sa dalo doslova krájať.

Bolo to po predstavení Salemské bosorky Arthura Millera.

Príbeh sa odohráva v roku 1692. A predsa na ňom bolo znepokojujúce práve to, ako málo pôsobil ako príbeh zo vzdialenej minulosti. Pretože Salemské bosorky v skutočnosti nie sú o bosorkách.

Sú o mechanizme.

O tom, čo sa môže stať, keď sa strach spojí s mocou. Keď sa osobná nevraživosť prezlečie za verejný záujem. Keď sa domnienka začne opakovať tak dlho, až nadobudne váhu faktu. Keď skupina ľudí prestane pochybovať a počet tých, ktorí veria rovnakej verzii udalostí, začne nahrádzať dôkaz. A najmä o tom, čo sa môže stať s jednotlivcom, ktorý sa ocitne na „nesprávnej“ strane takto vytvoreného príbehu.

Veľké konflikty sa často nezačínajú veľkými vecami.

Niekedy sa človek jednoducho rozhodne, že mu niečo nie je ľahostajné.

Zastane sa slabšieho. Ozve sa proti niečomu, čo považuje za nespravodlivé. Upozorní na problém, ktorý by bolo pohodlnejšie nevidieť. Začne chrániť niečo, čo sa nedokáže brániť samo. Alebo iba trvá na tom, že určité pravidlá by mali platiť pre všetkých rovnako. Nerobí to nevyhnutne pre seba. Možno práve preto spočiatku vôbec nepredpokladá, že sa z veci, za ktorú sa postavil, raz stane konflikt namierený proti nemu samotnému.

Lenže človek, ktorý naruší pohodlný stav vecí, sa môže veľmi rýchlo stať nepohodlným človekom.

Najskôr existuje problém. Potom spor o problém. Napokon už samotný človek začne byť vnímaný ako problém. Toto je moment, ktorý stojí za pozornosť. Pretože od tej chvíle sa všetko mení.

Keď príbeh predbehne fakty, začne o človeku vznikať príbeh.

A príbeh má vždy jednu obrovskú výhodu oproti skutočnosti: je jednoduchší.

Skutočnosť býva komplikovaná. Vyžaduje kontext, dokumenty, dôkazy, čas a ochotu vypočuť viac strán. Príbeh nič z toho nepotrebuje. Stačí niekoľko viet. Je konfliktný. Je problémová. Stále sa sťažuje.

Všetko rieši. Nedá pokoj.

A ľudia, ktorí s tým človekom možno nikdy neviedli jediný skutočný rozhovor, postupne nadobudnú pocit, že presne vedia, aký je. Vzniká reputácia bez vzťahu. Rozsudok bez procesu. Presvedčenie bez potreby overovania. Od tej chvíle už nové udalosti nevstupujú na neutrálne územie. Prechádzajú cez filter toho, čo sme sa o človeku už rozhodli veriť.

Ak sa bráni, je konfliktný. Ak si udalosti dokumentuje, je posadnutý. Ak sa obráti na inštitúcie, zase sa sťažuje. Ak reaguje emocionálne, jeho emócia sa stane dôkazom proti nemu. Ak zostane pokojný, situácia zrejme nebola vážna. Je to zvláštna pasca. Nech človek urobí čokoľvek, jeho konanie sa dá interpretovať tak, aby potvrdilo obraz, ktorý už o ňom existuje.

A presne v tomto okamihu začína byť Millerov Salem nepríjemne súčasný.

„My vás už poznáme“

Osobitne nebezpečné je, keď takýto príbeh prenikne tam, kde by príbehy nemali rozhodovať vôbec – do inštitúcií.

Človek môže raz oznámiť konkrétnu udalosť. Potom druhú. Potom tretiu. Každá môže mať vlastnú príčinu a vlastné okolnosti.

Lenže namiesto toho, aby sa jednotlivé podnety posudzovali podľa potreby buď samostatne, alebo ich treba posudzovať i v kontexte časovej a priestorovej línie, môže sa nenápadne zmeniť otázka.

Už neznie:

Čo sa stalo?

Ale:

Prečo sem tento človek zase prišiel?

Rozdiel medzi týmito dvoma otázkami je obrovský.

Desiate oznámenie predsa nie je menej pravdivé preto, že mu predchádzalo deväť iných.

Človek nestráca právo na ochranu tým, že ju potreboval už predtým. Rovnako ako občan nemusí vedieť, pod aký paragraf patrí to, čo zažil. Nemusí poznať právnu kvalifikáciu udalosti. Nemusí vedieť, ako presne sa volá úkon, ktorý má vykonať.

Má byť schopný povedať:

Toto sa stalo.

A inštitúcia má vedieť zistiť:

Čo s tým treba urobiť.

Preto je veta „my vás už poznáme“ oveľa závažnejšia, než na prvý pohľad vyzerá.

Inštitúcia môže poznať spis. Nemala by mať predsudok voči človeku.

Moc má byť v tomto zmysle vlastne nudná. Chladná. Profesionálna.

Nemá mať svojich obľúbených a otravných občanov. Nemá rozhodovať podľa sympatie, povesti ani podľa toho, koľkokrát už niekto zaklopal na jej dvere.

Má sa zakaždým vrátiť k jedinej otázke:

Čo sa stalo a čo vieme preukázať?

Existuje dobrý dôvod, prečo právny štát pozná sťažnosti, odvolania, preskúmania rozhodnutí, prokuratúru a súdy. Pretože vychádza z veľmi dôležitého predpokladu:

Aj autorita sa môže mýliť.

Prvé rozhodnutie nemusí byť správne. Prvé posúdenie môže byť neúplné. Dôkaz môže byť nesprávne vyhodnotený. Odborný záver môže byť chybný.

A práve preto musí existovať možnosť povedať:

Pozrite sa na to ešte raz. Ak sa neskôr ukáže, že prvé rozhodnutie bolo potrebné prehodnotiť, nie je to dôkaz, že občan bol problémový preto, že sa ozval. Je to dôkaz, prečo právo ozvať sa potrebujeme.

Zdravá moc nie je moc, ktorá nikdy neurobí chybu. Taká neexistuje. Tak ako neexistuje človek, ktorý nikdy nepochybí.

Zdravá moc je tá, ktorá pripúšťa možnosť vlastného omylu a nepovažuje človeka, ktorý naň upozorňuje, za nepriateľa.

Pretože sťažnosť nie je útok.

Otázka nie je útok.

Požiadavka na vysvetlenie nie je útok.

Kontrola moci nie je neposlušnosť.

Je to jedna zo základných poistiek demokratickej spoločnosti.

Väčšina nemá automaticky pravdu

So skupinou prichádza jeden z najstarších ľudských omylov: ak si to myslí veľa ľudí, asi to bude pravda.

Nebude. Pravda sa nedá odhlasovať. Desať podpisov neurobí z domnienky fakt.

Rovnako však neplatí, že jednotlivec má pravdu iba preto, že stojí proti väčšine.

Počet jednoducho nie je kritériom pravdy. Kritériom by mali byť fakty.

Lenže skupina má oproti jednotlivcovi jednu veľkú výhodu: dokáže si navzájom potvrdzovať vlastný príbeh. Jeden niečo povie. Druhý tomu uverí. Tretí počul rovnakú verziu od dvoch ľudí, a tým nadobudne pocit, že na tom predsa niečo musí byť.

Po určitom čase už takmer nikto nevie, kde bola pôvodná informácia.

Zostane iba kolektívna istota.

Istota je jednou z najnebezpečnejších vlastností fanatizmu.

Fanatizmus totiž nemusí mať fakľu.

Nemusí kričať.

Nemusí mať politickú alebo náboženskú ideológiu.

Niekedy začína iba tým, že prestaneme pochybovať.

Už presne vieme, kto je dobrý. Kto zlý. Kto je normálny. Kto problémový. Komu treba veriť.

A koho už netreba počúvať.

Tiež sú vždy prítomní ľudia, ktorí možno tušia, že situácia nie je taká jednoduchá, ale nechcú s ňou nič mať. Ich postoj je ľudsky pochopiteľný. Chcú pokoj. Nechcú konflikty. Nechcú si pokaziť vzťahy.

A tak povedia: Mňa sa to netýka.

Lenže neutralita v nerovnom konflikte nemusí priniesť neutrálny výsledok.

Ak proti jednému človeku stojí skupina, jeho samota už sama osebe vytvára nerovnováhu.

A veľké aj malé nespravodlivosti málokedy vytvárajú iba tí, ktorí aktívne konajú.

Často pri nich stoja aj diváci.

Nie zlí ľudia.

Možno iba ľudia, ktorí nechcú mať problémy. Práve preto je veta „mňa sa to netýka“ taká zaujímavá.

Pretože hranicu medzi tým, čo sa nás týka a čo už nie, určujeme my sami, podľa aktuálne žitých hodnôt.

A história opakovane ukazuje, že ju dokážeme posunúť veľmi ďaleko, ak je to pohodlné.

Osobná nevraživosť v mene vyššieho dobra

Miller však pomenoval ešte niečo iné.

Osobné motívy sa veľmi často neprezentujú ako osobné.

Namiesto nemám ťa rád, používame slová ako ide mi o poriadok a tak maskujeme svoju nevraživosť,  namiesto chcem ti ublížiť, povieme chcem spravodlivosť a za tým môže byť kľudne pomsta,  namiesto chcem rozhodovať, čo je vlastne túžba po kontrole, povieme, niekto predsa musí rozhodovať aby sa dodržiavali pravidlá.  Tak sa práve osobný záujem stáva veľmi mocným. Dostane morálne ospravedlnenie.

Človek už nemusí mať pocit, že niekomu ubližuje. Naopak – môže byť absolútne presvedčený, že robí správnu vec. Ak sa pridajú ďalší, vznikne morálna väčšina. Tu hrozí nebezpečenstvo v okamihu, keď táto väčšina prestane kontrolovať vlastné motívy.

V Salemských bosorkách sa osobné záujmy, pomsta, strach, fanatizmus, moc a kolektívne presvedčenie premiešajú natoľko, že napokon vznikne systém, ktorý vyrába vlastné dôkazy.

Ak sa priznáš, potvrdzuješ jeho pravdu. Ak sa nepriznáš, tvoje odmietanie je ďalším dôkazom proti tebe. Systém sa uzavrie. Už ho nemožno vyvrátiť. Práve toto je na Millerovej hre také desivé.

Nie bosorky. Ani samotné procesy.

Ale mechanizmus, ktorý im predchádza.

Samozrejme, dnešné konflikty nemožno porovnávať s ľuďmi odsúdenými na smrť v Saleme. Historické paralely treba používať opatrne.

Mechanizmus ľudského uvažovania však môže zostať prekvapivo podobný.

Najskôr vznikne problém. Potom človek, ktorý naň upozorňuje.

Potom konflikt. Potom príbeh o človeku. Potom skupina, ktorá príbehu uverí.

Nakoniec prostredie, v ktorom sa už nikomu nezdá zvláštne, že s týmto človekom možno zaobchádzať trochu inak. Jeho reakcie sa hodnotia prísnejšie. Jeho motívy sa automaticky spochybňujú.

Jeho obrana sa stáva ďalším dôkazom jeho problémovosti.  Jeho samota napokon pôsobí ako potvrdenie, že problém musí byť v ňom.

Preto by možno pri každom konflikte stačilo dodržať niekoľko veľmi jednoduchých pravidiel.

Oddeliť to, čo vieme, od toho, čo si myslíme.

To, čo sme sami videli, od toho, čo nám niekto povedal.

Skutok od úmyslu, ktorý druhému iba pripisujeme.

Človeka od jeho povesti.

Fakt od konsenzu.

A položiť si niekoľko poctivých otázok:

Čo sa skutočne stalo?

Čo tomu predchádzalo?

Čo z toho vieme preukázať?

Čo iba predpokladáme?

Použili sme rovnaké pravidlá na všetkých?

A napokon:

Dokázali sme ešte vypočuť človeka, ktorého sme už dávno zaradili do priečinka „problém“?

Možno práve preto zostalo po Salemských bosorkách v divadle také zvláštne ticho.

Nie preto, že by sme sa zľakli ľudí zo sedemnásteho storočia.

Ale preto, že Miller nám nedovolí pohodlnú predstavu, že my sme už iní.

Dnes nepoužívame slovo bosorka.

Máme iné slová. Konfliktný. Čudák. Fanatik. Problémový. Notorický sťažovateľ.

A možno je dobré spozornieť vždy, keď označenie človeka začne byť dôležitejšie než otázka, čo sa vlastne stalo.

Pretože Salem nezačína hranicou.

Začína oveľa skôr.

V okamihu, keď prestaneme overovať. Keď prestaneme pochybovať.

Keď osobná antipatia začne nahrádzať argument.

Keď väčšina začne svoju početnosť považovať za dôkaz. Keď moc začne človeka vnímať ako nepríjemnosť. Keď tí, ktorí vidia, čo sa deje, povedia:

Mňa sa to netýka.

Možno preto ľudia po predstavení nerozprávali ani v šatniach.

Niektoré hry sa skončia zatvorením opony.

Iné pokračujú a doznievajú ešte dlho potom, ako človek vyjde z divadla.

Salemské bosorky patria k tým druhým.

A ak ste ich ešte nevideli, stále máte možnosť.

Slovenské národné divadlo ich stále uvádza v Bratislave. A možno je dobré túto hru nielen vidieť, ale na tri hodiny si ju naozaj pripustiť k sebe.

Pretože jej najnepríjemnejšia otázka neznie:

Ako mohli ľudia v roku 1692 niečomu takému uveriť?

Oveľa nepríjemnejšia je iná:

Podľa čoho sme si takí istí, že by sme Salem spoznali, keby sa odohrával dnes?