Rozpoviem vám príbeh, ktorý viac priblíži svetu ako som sa často cítila. Ako sa môžno cíti mnoho ľudí, ktorí nie vždy dokážu odkomunikovať svetu svoj vnútorný svet a popri tom majú silnú vnútornú potrebu ten vnútorný svet zdieľať.
Ako introvert a veľmi citlivá bytosť, som nie vždy dokázala verbálne odkomunikovať to čo som prežívala. Dnes už viem, že iba verbálne sa priblížiť človeku skutočne nedá, tak skutočne ľudsky. Ak som neprežila isté situácie, vytváram si iba ilúzie, alebo prijímam systémovo nastavené pravidlá o tom aké to asi bolo, väčšinou polarizačné, teda delím veci na dobré a zlé a na ich základe potom reagujem. Skutočne neviem, aké to pre človeka, ktorý rozpráva o niečom čo sa ho dotýka, je.
A tak ho potom zvyčajne posudzujem, odsudzujem a škatuľkujem.
Ak zachytávaš aj podprahové informácie a si naozaj citlivá bytosť, je úplne jedno ako si k tej citlivosti došiel, či prirodzene alebo cez isté ťažké skúsenosti, je ale dôležité vedieť, ako sa nimi nezahltiť úplne celá. Je dôležité vedieť, kde je tvoja hranica, či to čo k tebe prúdi je tvoje alebo iba preberáš niečo zo svojho okolia a ako sa môžeš, ideálne sama, vždy a za každých okolností "ošetriť" a podporiť. Mne v tomto veľmi pomáha byť v prírode, ideálne každý deň, byť v kontakte so zvieratami a tvoriť. Čokoľvek. Vtedy som v spojení so sebou a zároveň sa cítim celistvá, lebo som v spojení s niečím, čo mi ľudia zatiaľ nedokážeme uchopiť, lebo to nie je vedecky uchopiteľné a popísateľné a tak tomu dávame rôzne mená: Boh, vesmír, vedomie, niečo čo nás presahuje, Wakan Tanka, Deduško, Otec nebeský... Ja som dnes presvedčená, že nech tomu dávame akékoľvek pomenovania či mená, vždy hovoríme o tom istom. A ak sa na to dokážeme v tomto momente uvedomenia, áno práve teraz, pozrieť takto, tak iste už nebudeme môcť nachádzať dôvody, prečo by sme nemali prijať možnosť, že pre niekoho je to Boh a pre niekoho vesmír. Ak stvoril všetko živé okolo nás, všetok život a denne cez nás všetkých tvorí všetko čo v našich životoch zažívame, čo sa nás dotýka a čo tvorí naše životy a prostredie v ktorom žijeme, tak z môjho pohľadu a vnímania nevzniká priestor pre polarizáciu, neprijímanie a nepochopenie. Tvorí sa iba prijatie a bytie v zodpovednosti.
Tiež mi ešte pomáha aj byť sama, čo často v mojich partnerských alebo ale aj priateľských vzťahoch viedlo a vedie ku konfliktom, pretože ľudia si to, že som chcela a občas chcem byť sama, napriek tomu, že som im to komunikovala, že to potrebujem a že to s nimi nemá nič spoločné, vysvetľovali ako ich odmietanie. A odmietanie to nebolo, bolo to vždy iba rozhodnutie pre seba, nie proti nim.
Podoporou na uvedomovaní si seba a svojich pocitov je vždy aj intuícia, a ak si žena, tak o to viac a je na prvom mieste. Ver jej!
Na jednom víkendovom workshope, kde sa otvárali naozaj veľmi ťažké témy, hlboké, zraňujúce, existenciálne...som mala zážitok, ktorý mi ukázal, ako to vlastne mám. V sobotu večer som z neho odchádzala úplne znechutená, neuveriteľne unavená, predovšetkým emocionálne a s predsavzatím, že v nedeľu už na workshop nepôjdem, lebo nemám kapacitu sa kúpať v emocionálnej žumpe, ktorá sa tam vyliala a nikto ju nijakým spôsobom neošetril. Viem, že je ide o istú formu vnútorného vypráznenia, no pre citlivých ľudí je to skutočne drsný prístup.
Nemohla som vôbec spať, ráno som sa zobudila veľmi zavčasu a moje vnútro mi hovorilo: obleč sa, zober si veci a choď sa okúpať do jazera. Tak som vstala a kráčala som ešte spiacim mestom k jazeru v jeho blízkosti. Bola som tam samozrejme sama. Plávala som nahá do stredu jazera, kde som si ľahla na chrbát a pozerala sa na oblohu... nikdy predtým som nemala taký pocit celistvosti a zároveň jedinečnosti ako v tú chvíľu. Zabudla som na čas a nechala som sa unášať týmto pre mňa neuveriteľne silným zážitkom. Trochu nižšie nájdeš detailnejší prepis hlasovej správy, ktorú som vtedy zdieľala s blízkou skupinou žien.
Na workshop v nedeľu som potom nakoniec šla, pretože voda mi priniesla a dopriala neuveriteľnú úľavu a očistu. TOTO, práve toto, SÚ TIE SKUTOČNÉ VECI, ktoré sa ťažko tlmočia do slov. Keď som tento príbeh potom rozprávala na workshope, tak mi ľudia v miestnosti – až na pár výnimiek – skutočne nerozumeli. Napriek tomu, že mi niektorí počas tohto víkendu prízvukovali, že aj oni žijú v prírode a že pripisujem tomu príliš veľký dôraz.
V priebehu dňa, keď mi ešte k tomu niekoľkí povedali, že ma necítia a nevidia, tak som sa napokon postavila do stredu miestnosti a pozvala tých, ktorí to takto majú, že sa môžu so mnou spojiť pohľadom, či objatím, ak to tak cítia.
Čo myslíš, koľkí túto možnosť využili?
Už si presne nepamätám číslo, ale bolo to tak nejako že z ca. 30 ľudí, ku mne pristúpilo asi 5. Málo? Veľa? Percentuálne celkom slušné číslo? :) Uhol pohľadu.
Ja som si v tej chvíli uvedomila, že sa nevieme spojiť s ľuďmi, ktorí nie sú skutočne autentickí, to znamená, že skutočnosť ktorú verbálne a energeticky prezentujú aj neprežili, neprecítili, ako my.
Energeticky nie je žiadne ezo slovo ani žiadna mágia. Všetko v našom svete je energia. Citliví ľudia si omnoho viac všimnú ako sa v blízkosti iných ľudí či v nejakom priestore cítia a menej citlivým nevadí ani keď sa prechádzajú po chodbách koncentračného tábora....
Sme síce jedno, jedno s prírodou, jedno so všetkými ľuďmi, no vo vzájomnej interakcii sa vnímame vždy z istej úrovne svojho bytia a žitia.
A vnímame sa navzájom aj inak ako hlavou.
Žiadna z týchto úrovní nich nie je ani lepšia či horšia, všetky sú pre náš rast potrebné. Zároveň si každý z nás musí prejsť jemu vlastným tempom, hoci pre vonkajší svet i slimačím tempom, určité úrovne bytia, ktoré ako ľudia a v ľudskom tele môžeme na zemi zažiť.
Každá nám slúži k duchovnému rastu. Bez výnimky.
To, že sa potom nevieme ani v základe, v komunikácii spojiť s inými ľuďmi, ktorí sú na inej úrovni svojho života, nie je preto, že by sme to nechceli, jednoducho to nedokážeme, lebo obrazy, ktoré nám takýto ľudia iba lingvisticky sprostredkovávajú, sú pre nás absolútne neznáme. Nevieš pochopiť niekoho, kto napríklad zažil aké to je byť vo väzení, ak si v ňom skutočne nebol. Všetko je iba tvoja predstava.
Nie každý má jazykovú výbavu k tomu, aby skutočne dokázal vyjadriť čo v sebe nosí. Podľa mňa to iba jazykovo, myslím lingvisticky, úplne ani nie je možné.
Racionálne im akoby rozumieme, no v skutočnosti sú pre nás neuchopiteľné a nezrozumiteľné. Necítime ich.
Prestaňme rozdeľovať veci na zlé a dobré, pekné a škaredé, prestaňme polarizovať veci v našich životoch. Oni nie sú ani dobré ani zlé.
Oni iba sú. Tak ako aj my.
Zároveň sme všetci ľudia a ak by sme boli na prvom mieste sami k sebe úprimní, tak istú našu časť uvidíme a nájdeme aj v očiach bezdomovca na ulici ako aj v očiach úžasne úspešného podnikateľa/ podnikateľky, či v očiach dieťaťa alebo starého človeka, ale aj v očiach zvieraťa...v každej živej bytosti, ktorá nám do nášho života vstupuje...
Sme všetci skutočne jedno a ak to naše hlavy pochopia a srdciam to dovolíme prijať, môžeme žiť skutočne hodnotný život. Nie sa naň iba hrať ...
K tomu, aby sa ľudia zišli, je potrebná hĺbka ich duší.
..................
zverejené na starom webe 03.10.2022
Ide o prepis audio nahrávky, ktorú som začiatkom leta zdieľala s úzkym kruhom mne blízkych žien. Neviem túto nahrávku technicky zdieľať v audio podobe, čo mi je trochu ľúto, lebo je omnoho autentickejšia, je v nej cítiť rannú atmosféru so spevom vtákov v pozadí...
Preto som ju prepísala. Keby som tento blog písala dnes, iste by bol štylisticky napísaný úplne inak, no vedome som všetko prepísala tak ako som to vtedy, v tom momente, v tej nahrávke povedala. Preto, je tento text taký aký je. Toľko k jazykovej stránke textu...
a ostatné...to si už precíťte vy sami.
...
"Práve sa nachádzam v Banskej Štiavnici, pri tajchu Vodárenska a rada by som s vami zdieľala jeden, môj, pre mňa v tomto momente až mystický zážitok.
Som tu už od piatku na nemenovanom workshope ale o tom teraz nechcem rozprávať. Bol to veľmi silný, dôraz je na slove silný a tiež veľmi transformačný víkend, kde som si akoby na bezpečnom ihrisku mohla doslova vyskúšať a hlavne prežiť a precítiť to, ako komunikujem a ako moju komunikáciu vníma a či vôbec moje okolie. Nie že by som to dovtedy nebola vedela, no akosi viac sa cez ten víkend presvietilo to, že ľudskosť, otvorenosť, dôvera a autenticita –z môjho pohľadu je autenticita iba to, čo človek skutočne prežil, sú kľúčové.
Dnes ráno, teda celú noc mi šli hlavou rôzne veci.
O 5:45 som sa bez budíka zobudila a bez toho aby som to plánovala, mi prišiel taký vnútorný popud. V tom momente ako som otvorila oči som vedela, že obleč sa, zober si so sebou veci a choď sa okúpať.
Tak som to aj urobila.
Keď som sem prišla, najskôr ten zážitok kráčania po meste, ktoré ešte spí... Štiavnica ma svoje magické čaro, mám ju rada, chodievam sem často, no takto som ju ešte nezažila. Bola som jediný človek, ktorý po nej kráčal, mohla som si vychutnávať atmosféru prebúdzajúceho sa dňa.
Prišla som k tajchu, našla som si miesto na strane od lesa. Vyzliekla som sa do naha a šla som sa okúpať.
V tom tichu, ktoré v prírode nie je nikdy úplné ticho a zároveň ticho je, v tom rannom svetle, v tom ako sa slnečné lúče dotýkali vrcholkov stromov, v tom ako som sa spájala s vodou, rozprávala sa s ňou, spievala jej a keď som doplávala do stredu jazera a pozerala som sa hore na nebesá ... tak v tom som sa cítila úplne celistvá.
Bol to pre mňa jeden z najmagickejších životov v mojom živote ...! ... (takto som sa preriekla, žeby náhoda?) Chcela som povedať najmagickejší moment v mojom živote, kedy som si uvedomila ešte hlbšie, že ten svoj zdroj mám v sebe.
A že, keď som v spojení s prírodou, tak som jej súčasť a vytváram s ňou komunitu, ktorá je ale na úplne inej úrovni ako tá ľudská, ktorú bez pochyby potrebujem tiež ...preto to tu teraz nahrávam.
Ale tá iná...komunita, to prepojenie s tým, čomu tak mnoho krát nerozumieme, je omnoho hlbšie.
Bola som v tej vode asi hodinu, vôbec nebola studená,... teraz mi je trochu chladno a keď som z nej vystupovala po tej hodinke cca, vzhľadom k mojej fotografickej vášni, som si šla vybrať fotoaparát, že si idem ešte urobiť jednu fotku, alebo že si natočím hladinu vody, aby som si mohla nejakým spôsobom pripomenúť túto chvíľu, tento moment cez obraz.
A neuveríte, čo sa stalo.
Ja som do tej vody spadla, zabalená do uteráka, tak ako som bola zabalená na tom brehu akoby mi tá voda povedala:
Nie, moja, načo ti je ten mobil. Tu stoj a uchovaj si to vo svojom srdci.
A tak som to potom aj urobila.
Akoby ma neviditeľná ruka stiahla aj s uterákom do vody...
Stála som vo vode a smiala som sa...
Potom som prešla na opačnú stranu. I sem umiestnili lavičku, takú aké sú po celej Štiavnici v spojení s motívom Maríny - a na tejto lavičke je napísané:
Je to desiata strofa z básne Marína...
A ja, dovoľujem môjmu srdcu ísť, lebo viem, že má krídla."
Ďakujem, že môžem toto s vami zdieľať,
za váš čas
a želám vám mnoho takýchto splynutí a najmagickejších životov vo vašich životoch...
Comments