Nemecký spisovateľ Hermann Hesse (1877 – 1962), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru ma zaujal už počas môjho štúdia na vysokej škole. Určite mi cestu k nemu otvorila moja vtedajšia profesorka Mária Bieliková, ktorá sa s jeho tvorbou zaoberala počas celej jej profesnej cesty. Tým, že jej hlboký záujem o Hesseho tvorbu dokázala sprostredkovať i na prednáškach nemeckej literatúry a odovzdávala nám svoje skúsenosti nielen z teórie ale i zo svojich výskumov a taktiež svojich prác. Znamenalo to teda, že prednášky boli živé a plné ľudského bytia a žitia, filozofie - i keď cez poetické či iné Hesseho obrazy.
Pamätám si ako nám prednášala jeho báseň „ V hmle“ a už vtedy som bola fascinovaná jej nadčasovosťou. Hesse svojím spôsobom písania, svojím záujmom o ľudskú dušu, jeho osobným zápasom o seba samého, o dôstojné miesto človeka vo svete bol a zostane pre mňa mág.
Hesse v jeho tvorbe tematizuje napr. problém porozumenia ľudskému bytiu v celej jeho hĺbke a úplnosti, problém človeka a jeho bytia vo svete. Zamýšľal sa aj nad tým, či isté problémy vôbec vyjadriť a ak áno, akým spôsobom. Aké nadčasové...a zároveň tak ľudské. Mám pocit, že napriek tomu, že žil v inej dobe, dokázal v jeho tvorbe stvárniť skutočne to ľudské hľadanie pravdy o sebe, o ceste človeka, o ľudskom bytí, hľadaní zmyslu ľudského života, zmysluplnosť ľudského života, hľadanie seba samého ako autentickej bytosti či zložitosť ľudského osudu a dotýkal sa takých oblastí, ktoré sú prístupné skutočne iba ľuďom, ktorým sa otvorila akási brána k neviditeľnému, k niečomu čo nás ľudí presahuje, ktorí sa dotkli svojej tmy a hĺbky v takej miere, že to bolo miestami pre nich až na hrane.
Zamýšľal sa nad tým, či je pripravený zdieľať svoje poznanie ku ktorému dospel svojimi skúsenosťami a prežitkami a či vôbec je svet pripravený to počuť. Akoby si kládol tie isté otázky, aké si kladie v dnešnej dobe mnoho ľudí, vrátane mňa.
Nikdy si nenárokoval na to, že iba jeho „pravda“ je tá univerzálna, no vždy mal potrebu ju so svetom zdieľať. Aby si človek, každý človek mohol hľadať k tej pravde svoju cestu, aj cez jeho zdieľanie, cez jeho tvorbu a jeho obrazy.
Možno aj týmto jeho spôsobom, pohľadom na svet mi je jeho tvorba skutočne veľmi blízka, pretože ťažké témy približuje ľuďom krásne zrozumiteľným spôsobom cez jeho hrdinov, ktorí sú v ich autentickosti živí, s émociami a prežívaním skutočného človeka.
V jeho tvorbe bolo a je pre mňa fascinujúce, že tematizuje podobné problémy ako filozofia, no tým, že tieto témy spracováva literárne neskĺzajú iba do nejakej všeobecnej či abstraktnej roviny ako sa to často deje pri filozofii.
Hermann Hesse dokázal stvárniť celú škálu emocionálnych stavov, ktoré človek môže zažívať, cez svojich hrdinov ako napr.: strach, nepokoj, úzkosť, zúfalstvo, ale i nádej či vieru ... a tak mohli a aj dnes môžu postavy z jeho diela filozofickú tématiku „pretlmočiť“ a skutočne osloviť čitateľa cez paletu živých obrazov, ktoré nám v tvorbe prezentuje. Podľa mňa celá jeho tvorba predstavuje spoľahlivejší prostriedok celostného uchopovania skutočnosti ako filozofia.
Hesse sa pozeral a posudzoval všetky otázky ľudského bytia a žitia tak, že sa na ne pozeral z viacerých hľadísk a videl a dokázal cez jazykové prostriedky a poetické obrazy vyjadriť ich multidimenzionalitu.
Skutočné znamená byť autentické, vnútorne prežité. Skutočné sú také veci, udalosti či ľudia, ktorí zanechali v človeku stopu, také ktoré ho istým spôsobom poznamenali, stali sa mu blízke, lákajú ho, kde cíti spolupatričnosť, vnútornú spojitosť. Tak môže byť skutočný iba blízky človek, precítený vzťah. Príroda, prirodzená, nezaťažená a nepošpinená človečím záujmom – privlastniť si a podrobiť si – je skutočná.
Také je Hesseho posolstvo.
Predslov k Demianovi hovorí o tomto hľadaní ale i o jeho úskaliach: „Čo znamená ozaj žijúci človek, to dnes vieme menej ako kedysi…” Tiež v Demianovi je i Hesseho humanistické posolstvo:
„Každý človek nie je však len sebou samým, je aj jedinečným a vzácnym, v každom prípade dôležitým a mimoriadnym bodom, v ktorom sa krížia javy sveta, len raz a nikdy viac. Preto je príbeh každého človeka dôležitý, večný, božský, preto je každý, kým žije a napĺňa vôľu prírody, obdivuhodný a zaslúži si všetku pozornosť … Život každého človeka je cestou k sebe samému, je pokusom nájsť cestu, náznakom chodníka”.
Hesse dokázal vážne veci vyjadriť jednoduchým spôsobom, a pritom vôbec nezjednodušuje. Jeho tvorbu charakterizujú a zvýrazňujú vlastné zážitky, skúsenosti s hľadaním odpovedí, ktoré trápili jeho dušu. Jeho diela majú silné autobiografické črty, je to autobiografia v zmysle vnútorného prežívania, vlastných emócií, postojov a názorov. Dianie vo vlastnom vnútri cez autentickú výpoveď.
A teraz som sa zastavila a uvedomila som si, že som sa rozpísala všeobecne o jeho tvorbe a môj zámer ale bol predstaviť vám jednu jeho báseň.
Báseň má názov „V hmle“ a je to jedna z prvých básní, ktoré som od Hesseho vôbec počula, ako som už na začiatku spomenula. Keď som študovala, tak som od manželského páru,ktorý som mala skutočne rada, klientov, ktorí k nám chodievali pravidelne na kúpeľné pobyty, v čase keď som ešte pracovala v cestovnej kancelárii, dostala Hesseho zbierku básní s jeho originálnymi ilustráciami a maľbami.
Veľmi som si vtedy uvedomila, ako sa duše navzájom spoznávajú a cítia. Krásne ma nacítili a dodnes, keď si túto útlu knižočku otvorím, tak si na nich s vďakou a láskou spomínam. Obaja už nežijú.
Táto báseň je, ako mnohé z Hesseho tvorby, nadčasová a ukážkovo vyjadruje filozofické a bytostné témy, ktoré sa Hesseho tvorbou prelínajú.
Nadčasový odkaz tejto básne vnímam v tom, že by sme sa mohli bližšie pozrieť na naše zmysly, byť viac všímavý, pozastaviť sa a skutočne dôverovať a veriť, že nie sme sami a že svetlo opäť prerazí hmlu.
Tak ako to vždy bolo.
Prišiel mi teraz obraz...
keď som raz, pred mnohými rokmi bola lyžovať, v Rakúsku v lyžiarskom stredisku Maria Alm a zrazu sa nečakane spustila na zjazdovku neuveriteľná hmla.
Bolo to až strašidelné. Mali sme medzi sebou iba jedného skutočne dobrého lyžiara, môjho bývalého manžela a my ostatní sme boli takí lepší začiatočníci. Skutočne nebolo vidieť ani na krok, stáli sme na vrchu zjazdovky a nikto z nás nevedel a nevidel kde zjazdovka končí, kde sú tí ostatní v skupine. Cesty späť ale nebolo a tak sme šli postupne za sebou slimačím tempom, pluhom a aby sme sa nestratili, celý čas sme na seba kričali a každú chvíľu sme stáli, aby sme minimalizovali nebezpečnstvo a nikto nezišiel mimo zjazdovky. Vtedy som si zažila pocit aké to môže byť a aká sila je v súdržnosti a vzájomnej podpore.
V tejto súvislosti mi napadlo, že aj turisti, ak by sa dostali do hustej hmly, tak by iste malo zmysel vytvoriť živú reťaz tým, že by sa držali za ruky aby sa cez tú hmlu dostali spolu.
Takýto obraz, ak si ako ľudia osvojíme v našich srdciach a skutočne sa dokážeme takto v každodennom živote správať, tak že si navzájom pomáhame a podporujeme sa, sme tu jeden pre druhého - je nesmierne liečivý.
Nikto nebude stáť sám a v hmle.
Pretože nech je to akokoľvek, to svetlo, čo každý z nás v sebe nesie, presvieti každú hmlu.
Zároveň téma osamotenosti je i téma, ktorá sa dotýka každého z nás. Ak človek žije v spoločnosti, ktorá mu nedokáže vytvoriť podmienky pre jeho rast a pre to aby sa mohol prejavovať taký aký je, nikdy nemôže byť autentický, teda skutočný. A ak sa nezačne prejavovať vo svojej autenticite, teda skutočnosti, napriek tomu, v akej spoločnosti žije, so svojimi ranami, bolesťami, trápeniami ale i radosťou, šťastím a nadšením a vášňou, stále sa v nás ľuďoch a teda ani v spoločnosti nič nezmení.
Prosím, prečítaj si postupne jednotlivé básne, ak vieš po nemecky, začni nemeckým originálom, môžeš si ho aj vypočuť ak chceš, originál Hesseho prednes, TU:
Im Nebel
Seltsam, im Nebel zu wandern!
Einsam ist jeder Busch und Stein,
Kein Baum sieht den andern,
Jeder ist allein.
Voll von Freunden war mir die Welt,
Als noch mein Leben licht war;
Nun, da der Nebel fällt,
Ist keiner mehr sichtbar.
Wahrlich, keiner ist weise,
Der nicht das Dunkel kennt,
Das unentrinnbar und leise
Von allen ihn trennt.
Seltsam, Im Nebel zu wandern!
Leben ist Einsamsein.
Kein Mensch kennt den andern,
Jeder ist allein.
V mlze
Zvláštní, když mlhou jde se!
Kámen a keř z ní trčí tu i tam,
strom nevidí druha v lese,
je každý sám.
Pln přatel zdál se mi svět,
dokud v něm štěstena vládla,
teď však, když mlha padla,
nikoho nevidět.
Cizí je moudrost říše
Tomu, kdo tmu nepoznal,
jež do všeho kolem tiše
ho delí jako val.
Zvláštní, když mlhou jde se!
Život je samoty prám.
Navzájem neznáme se,
Každý je sám.
Preklad: Vladimír Tomeš, 1998
Hmlou
Púť hmlou je čudná. Stráca
sa v nej ker, skala, stráň.
Ľudia v nej nevidia sa.
Každý je sám.
Môj svet bol plný priateľov
za rokov slnečných.
Dnes, keď už hmla je navôkol,
Nevidno žiadneho z nich.
Ten sám sa veľmi klame,
kto nepostihol včas
temno, čo nebadane
od ľudí delí nás.
I život v hmle sa stráca,
Samota vládne tam.
Ľudia v nej nevidia sa.
Každý je sám.
Preklad: Július Lenko, 1973
Zároveň sa mi žiada napísať i niečo k jazykovým poetickým obrazom, pretože práve pri tejto básni sa ma silno dotklo to, ako som sa cítila, keď som si prečítala báseň v nemeckom origináli, v českom preklade a potom v slovenskom preklade.
Pri všetkej úcte k prekladateľom, ktorí do čestiny a slovenčiny báseň preložili, esencia, emócia z nemeckého originálu sa pre mňa v preklade stráca.
Tak ako cítim, že iba lingvisticky sa nevieme ľuďom priblížiť, že to iba vyjadrovaním v reči, jazyku skutočne úplne nie je možné. Tak naozaj, ľudsky.
Tak presne tak cítim, že preniesť energiu a esenciu z iného jazyka do básne, nech je prekladateľ akýkoľvek dobrý a môže byť dokonca i skutočne dobrý básnik ako aj v prípade týchto dvoch pánov, ktorí vytvorili preklady v čestine a slovenčine, no ak si neprešiel skúsenosťou o ktorej píše, tak pocit, práve to dôležité a esenciálne, v preklade potom chýba. Vnímam to podobne ako aj v obrazoch, myslím teraz v maľbách, keď namaľuje umelec kópiu umeleckého diela, vždy je tam cítiť tú energiu a esenciu človeka, ktorý ho maľoval, nech je kópia akákoľvek dobrá.
V čestine cítim esenciu z originálu omnoho viac, ako v slovenčine.
Slovenský preklad mi pocit, ten hlboký pocit, ktorý táto báseň v sebe nesie, žiaľ nesprostredkoval.
A tak ako si sa cítil, či cítila pri tejto básni, tak si môžeš teraz sám pre seba, sama pre seba zvedomiť, aké neuveriteľne mocné sú slová, akú esenciu a energiu nesie v sebe každý jazyk a ako nezodpovedne s nimi v dnešnej dobe narábame. Tak potom narábame aj s obrazmi.
Bez úcty, bez porozumenia a rešpektu.
Tak ako to robíme často aj smerom k ľuďom.
Poďme vytvoriť ľudskú reťaz, kde nie je potrebné toľko slov…
ktorá nás môže vyviesť z hmly.
Pozývam ťa k zamysleniu…
a
cíteniu.
Comments