Poťlapkanie po pleci nestačí, drahá žena...nie si kôň.

infodusamoja
4 days ago
Čítanie: 7

Updated: 3 days ago

Jednou základnou a neoddeliteľnou súčasťou ľudského života vo všetkých kultúrach na celej zemi je rituál, ktorý dáva podobu ľudskému životu. Rituál je označovaný ako vysoko symbolický akt, čo dokazuje aj jeho transcendentný význam a taktiež jeho dôležitosť v hlavných životných udalostiach.

Podľa lingvistu É. Benvenista, ako píše M. Segalen (2002) vo svojej knihe „Riti e rituáli contemporanei", význam slova obrad - sémanticky odpovedá pojmu rituál, ktorý je odvodený z latinského slova rítus a označuje predpísaný poriadok, obrad, obyčaj. Môžeme teda povedať, že obrad je totožný s pojmom rituál.

Termín ako taký, sa viaže na grécku formu slova artus, čo znamená poriadok, ararisko harmonizovať a arthmos, čo evokuje myšlienku väzby, spojenia. Ale korene tohto pojmu siahajú až do spojenia staroindického jazyka posvätných textov sanskritu slova rita, ktoré je označované ako všetko, čo sa deje v zhode s vesmírnym poriadkom a poriadkom vo vzťahoch medzi ľuďmi.

Rituál je spôsob individuálneho alebo kolektívneho zdieľania jazyka určitej kultúry. Rituály sú dané a prijímané v rámci danej spoločnosti, a to buď ako rituály osobné alebo tradičné. Prítomnosť či neprítomnosť rituálov svedčí o určitej kultúre, spoločnosti, rodine. Zahŕňa jej myslenie, hodnoty, tradície, ktorými sa riadi, správanie jej členov.

Rituál je zjednotenie symbolických činností, keď sa určité prvky obvyklého správania premieňajú do symbolického systému.

Funkciou rituálov je uľahčiť komunikáciu a vzájomné pôsobenie, definovať úlohy a status a sú prostriedkami k zabezpečeniu vzťahov.

Rituál v pôvodnom význame slova sa teda vyznačuje tým, že je predstavovaný opakovaným a kolektívne zdieľaným dianím, odohrávajúcim sa v určitom čase a na určitom mieste. Tým, že sa opakuje, funguje ako stabilizátor, pomocou ktorého sa upevňuje spoločenstvo, rodina a medziľudské vzťahy. (E. Goody, 1993)

Pred rituálom hrocha, som si ja individuálne, vlastne úplne mimo plánu, urobila ešte svoj vlastný rituál, ktorý tu chcem iba touto formou zmieniť. Priviedol ma k nemu rozhovor s Marianom, ktorý je sprievodcom v rituáli hrocha a zároveň i jedna z kariet z balíčka mojich autorských kariet Umenie ľudskej duše. Bola to pre mňa hlboká karta živlu zem. Na tomto mieste sa chcem i poďakovať priateľom Jozefovi a Márii, za ich úprimný záujem a podporu, v tento deň.

Od včera u nás pršalo, potom postupne prichádzala búrka s bleskami, ktoré osvetľovali nočnú oblohu a krajinu neobyčajným, no krásnym svetlom spolu s občasným, no nie prílišným hrmením.

Celú noc padala na zem živá voda.

Chcela som sa vybrať na rituál hrocha včasne ráno, kedže predchádzajúce dni boli skutočne horúce a ja teploty nad 28 stupňov nevnímam ako moju životnú teplotu, ak sa práve nenachádzam pri mori.

Vesmír to zariadil inak a pripravil mi teplotu, ktorá bola veľmi príjemná a zároveň mi putovanie sťažil množstvom vody a rozmočenej pôdy.

Človek mieni a vesmír, alebo nazvi si HO/JU ako to tebe ladí, mení.

Tak som vykročila na dnešnú cestu bez akéhokoľvek očakávania a s rešpektom. Niesla som svoje skutočné i symbolické bremená a kráčala krajinou.

Sčasti známou a z mnohých jej častí nepoznanou. Krok po kroku. Cieľ bol jasný, no cesta ma viedla miestami i tak, bez toho aby som vedela kam kráčam, na miesta na ktorých som ešte nebola, cez vysokú mokrú trávu, občas i po stopách živých bytostí a potom zas po ceste niekam ... zdanlivo bez navigácie, no tá vnútorná ma viedla absolútne dokonale celý čas.

Jasnosť verzus chaos z pohľadu človeka môže byť zavádzajúca...

Keď som vyšla na kopec, pri pohľade na zdrancovanú krajinu, ktorá vyzerala na prvý pohľad úhľadne, systematicky a štrukturálne uprataná som sa cítila clivo.

To čo vyzeralo úhľadne, vyvolávalo vo mne smútok a to čo vyzeralo ako zdanlivý chaos ma napĺňalo pokojom.

"Úhľadne" vyzeralo množstvo zoťatých stromov naukladaných v štósoch vo výške, ktorú som videla z diaľky, z náprotivného kopca spolu s tromi žeriavmi týčiacimi sa v ich bezprostrednej blízkosti. Opustené budovy niekdajších baní sa nachádzali v strede tohto zdanlivého poriadku.

Všetko malo akoby svoje miesto a zároveň bolo v prostredí, v ktorom sa nachádzalo, absolútne cudzie a úplne mŕtve.

To čo ma napĺňalo pokojom bol na pohľad ľudského zraku zdanlivý chaos v prírode, ktorý vo svojej podstate pre mňa niesol v sebe absolútnu harmóniu. Stromy a kríky navzájom sa prepletajúce ich konárorukami, ich odhodené vetvy na zemi, cez ktoré som kráčala a potkýňala sa na šmykľavých cestách, ktoré pre mňa vytvorili.

Borila a šmýkala som sa v blate po včerajšej búrke a zanechávala tak stopy v krajine po ktorej som kráčala... presne tak ako človek zanecháva stopy všade tam kam príde, čoho a koho sa "dotkne", krok po kroku...

Kráčala som pomaly, pretože kopec po ktorom som zostupovala bol strmý a i nebezpečný, vzhľadom k rozmočenej pôde a množstva šmykľavých konárov a tiež nákladu, ktorý symbolicky predstavoval rôzne bremená môjho života a ktorý som so sebou niesla.

Rastlinky rastúce nízko pri zemi vytvárajúce kráse zátišia celistvosti v ich farebnej dokonalosti mali na sebe ešte ligotavé stopy životodárnej vody. Nič nebolo gýčové, i keď, ak by mi to niekto ukázal na obraze, tak by možno vznikol na chvíľu pocit, že také nič nie je... myseľ človeka si dokáže vytvoriť rôzne obrazy...a na ich základe i rôzne emócie. Myšlienka ⇢ emócia ⇢ čin, tak to v nás ľudoch v skratke funguje.

Pozorovala som dianie v prírode a zahliadla som obďaleč kunu. Veľmi hravým spôsobom sa pohybovala cez rúbanisko a vtáci okolo nej sa ju snažili odlákať od ich hniezd. Vôbec to nevyzeralo ako boj o život, či prežitie. I keď v skutočnosti iste bol. Bol to harmonický pohľad i pocit. Všetko bolo v rovnováhe.

Zišla som z rúbani a na chodníku som zočila skákajúceho, odchádzajúceho zajaca...iba jeho biely chvost ho prezradil.

A nakoniec, už pri potoku, keď som zložila zo seba náklad, ktorý som niesla sa mi naskytol pohľad, ktorý skutočne pohladil moju dušu.

Najskôr sa iba niečo, cez stromy a kríky mihlo a nevedela som identifikovať, čo to je. Na náprotivnom brehu sa ukázali dve srnky, zvedavo sa pozreli na bytosť na druhej strane –človeka– na chvíľku sa pohľad jednej stretol s mojím, v ktorom nebolo ani stopy po strachu či nebezpečenstve, práve naopak, bola v ňom láskavosť a blízkosť. V tej chvíli som bola súčasťou bytia so všetkým čo k tomu patrí.

Bolo to pre mňa dojemné.

Voda v potoku, ktorá mala asi 5 stupňov, mi umožnila dokonalú očistu. Zmyla z mojich nôh a krokov, všetko ťažké, čo sa dostalo až pod kožu a nechty prstov ... reálne i symbolicky. Síce som si po chvíli myslela, že mi odpadnú nohy i ruky, lebo bola fakt nesmierne studená, no cítila som jej živosť, silu, ľahkosť i jasnosť, ktorú mi očista s ňou priniesla.

Keď som zahodila brvno, ktoré som so sebou niesla so zámerom, že ho prehodím na druhý breh, tak sa zapichlo jedným koncom do potoka a zostalo v prúde stáť.

Šla som za ním a pomohla som mu aby sa uvoľnilo a mohlo po prúde odplávať.

Nič nie je náhoda.

Pretože po ceste k nemu som našla pierko z dravca, myšiaka hrdzavochvostého.

Brvno sa mi podarilo uvoľniť zo zaseknutých koreňov, ktoré vyrastali z duba do potoka a nakoniec sa vznášalo na hladine a pokojne odplávalo v diaľ... ako storočná ťažoba, ktorú som spolu s ním uvoľnila ...

Pierko dokonale dotvorilo chýbajúci element.

Spojili sa všetky živly, veľa tečúcej, živej vody, zem, jediná večná, pretrvávajúca, pierko ako symbol vzduchu a posolstva toho čo človeka presahuje a oheň, v obraze z mojich kariet, ktoré som vytvorila, v podobe šatky, na ktorej som sedela i vo mne.

V tom momente som cítila, že sa všetko prepojilo do absolútnej jedinečnosti, jasnosti a celistvosti a mňa zaliala neopísateľná vďačnosť. Nenachádzam slová, ktoré môžu obsiahnuť posolstvo, mágiu, ktorá sa dokázala takto dotknúť môjho srdca.

keď sa všetky živly spoja, karty a produkty Umenie ľudskej duše nájdeš tu: https://www.dusamoja.sk/category/umenie-%C4%BEudskej-du%C5%A1e

V tomto blogu sa pokúšam dať do slov neprenosné zážitky, ktoré sú spojené s dnešným rituálom hrocha, ktorý som absolvovala.

Od stredy som prechádzala prípravnou fázou, ktorá pozostávala s askézy a disciplíny až do dnešného rituálu. Nie som človek, ktorý sa ľahko otvorí cudzím ľuďom a i teraz tomu tak bolo.

Rituál si ma zavolal svojou žitou a živou formou. Kedže sa venujem umeniu pre zdravie, sú mi veľmi blízke aktivity, ktoré umožňujú človeku „vysypať“ so seba všetko čo v tej chvíli potrebuje a pozrieť sa na ne z iného uhla pohľadu. Teda zažiť a prežiť, nielen sa točiť v myšlienkach v hlave. Dať to do prítomnosti. To bolo prvé, čo ma zaujalo. Potom som si prečítala recenzie od dvoch žien, ktoré poznám a už písala Marianovi, že by som tento rituál s ním rada absolvovala. Nasledoval úvodný rozhovor a úlohy, ktoré som postupne plnila s občasnými stretnutiami v online priestore a jeho podporou.

Nemal to so mnou teda vôbec ľahké, kedže bol pre mňa cudzí človek, čo znamenalo, že som bola skúpa na slová, no postupne sa mu predsa len podarilo otvoriť aspoň sčasti moje vnútro a vytvoriť priestor pre dôveru. Dôveru, ktorá je v takýchto procesoch jeden z najdôležitejších pilierov. Ďakujem Marian, za tvoj čas a snahu, viesť ma na ceste k väčšej jasnosti.

Odporúčam tento rituál každému, kto je otvorený nielen informáciám ale i skutočnej mentálnej a fyzickej práci na sebe, ktorá môže, podľa nastavenia jednotlivca a jeho ochoty, človeka viesť skutočne do veľkých hĺbok alebo iba zažiť niečo jedinečné v absolútnej prítomnosti, no s istou dávkou námahy nielen mentálnej ale i fyzickej. Zároveň je krásne prepojená s duchom a je v absolútnej čistote bez akýchkoľvek podporných či omamných látok, čo je mne osobne nesmierne blízke a vážim si každú jednu skúsenosť, ktorá sa takto cez zažité jasnosti ku mne dostane a vždy prichádza.

Táto cesta môže, ale vôbec nemusí, byť extatická a príjemná, môže rozvíriť staré, pochované bolesti na ktoré sa človek nechcel či doteraz nedokázal pozrieť a umožniť ale i ich liečenie a tým i uznanie seba v celistvosti.

V súlade s tým, čo je človek pripravený sám zvládnuť.

Na tej mojej boli i slzy, bolesť, no i radosť, uvoľnenie a jasnosť. Uvidenie a uznanie toho, kde som sama sebe stála v ceste - a ešte i v nejakej miere stojím - a ako si želám vykročiť ďalej.

Ďakujem za túto možnosť, načrieť do hĺbky svojich možností v tejto prítomnosti, za uzretie a uznanie podpory, jemnosti, sily, krehkosti i zraniteľnosti, bezpečia, ktoré sama pre seba v hĺbke nesiem a ktoré mi poskytuje všetko vôkol mňa - ľudia, zvieratá i všetky sily prírody, ktorej sme - a i JA SOM - neodeliteľnou súčasťou.

Ďakujem za nájdenie svojho stredu.

Na nasledujúcich fotografiách je krásne vidieť, ako sa proces môže ukázať v tvári človeka.

Zažila som celistvosť v prepojení so živlami, dokonalosť, hravosť a prišla mi veta, ktorá vystihuje pocity, ktoré mnou, okrem mnohého iného, dnes prešli:

Naložila si si ako kôň, ale ty predsa nie si kôň, drahá žena.

I keď je to vznešené a múdre zviera,

zaslúžiš si omnoho viac, ako potľapkanie po pleci.

Si krásna, jemná, odvážna, múdra, slobodná a celistvá žena …

Ži ju.

Odteraz už navždy.

Nech sa deje.

Som doma.

Doma, nielen vo fyzickom domove, ale v sebe. Tam, odkiaľ som sem prišla.

Asi o pol hodinu nato, ako som sa z rituálu vrátila, začalo znovu pršať.

Mágia sa deje, či si to uvedomujeme alebo nie.

S nami alebo bez nás.

Cítim, že to, čo človeka presahuje, mi dnes vytvorilo priestor na zvedomenie si mnohého o čom tu detailne vedome nepíšem, pretože je to pre mňa hlboko intímne.

Priestor, v ktorom som mohla kráčať bez búrok, hrmenia a bleskov.

Priestor, ktorý tu pre mňa vždy bol, JE a bude.

Ďakujem