19.08.2024, spln vo Vodnárovi.
Píšem tento blog pre seba, aby som, ak ešte niekedy príde taká situácia mohla do neho nazrieť a pripomenúť si, čo už nikdy nemám robiť.
Tento blog píšem ale možno i pre teba, ak máš pocit, že si stretla muža svojich snov či princa na bielom koni, alebo ako som ho ja vtedy nazvala, muža s chrbtovou kosťou a morálkou.
Stretli sme sa na jednej predajnej akcii, kde sme obidvaja ponúkali svoje umelecké produkty. Tak ako so všetkými, ktorí sme na také akcie chodili, sme prehodili zopár slov v priateľskej atmosfére. Bol milý a priateľský, pomohol mi odniesť ťažké veci.
Po akcii mi prišiel od neho e-mail, prekvapil ma, bol priateľský a týkal sa ubytovania na akcii ktorá mala nasledovať. Stretli sme sa na jednom hoteli a ja som nejakým nedopatrením odomkýňala izbu, ktorá som si myslela, že je moja. No aké prekvapenie, keď sa zrazu dvere otvorili a bol v nich on. Mali sme izby vedľa seba, len ja som sa pomýlila. Večer sme sa šli spolu najesť v priateľskej nenútenej atmosfére, keď ma pri drinku zrazu pobozkal. Veľké prekvapenie to bolo pre mňa, pretože bol ženatý. Na otázku, že čo to má znamenať, mi odpovedal, že či sa mi to nepáči. Bolo to ako keď sa dvaja puberťáci rozprávajú a skúšajú prvý bozk. Divne som sa cítila, no ja som bola slobodná a on veľmi príjemný a dobre vyzerajúci spoločník, tak som si povedala, že no veď čo... ja si môžem robiť čo chcem a on predsa musí vedieť, čo je pre neho v poriadku a čo nie...
ó, áno, na veľa vecí z môjho života nie som hrdá a toto je jedna z nich. No dnes viem, že napriek tomu, že som ich urobila, nie som ako človek iba TO. Že ma nedefinujú iba moje nedostatky či chyby. Že moja hodnota ako človeka sa nedefinuje iba cez ne a cez to čo mi prináša vonkajší svet. Že ma definuje omnoho viac. A túto možnosť a schopnosť vnímam u každého človeka s ktorým sa stretávam a pomáha mi to, napriek tomu, že dôvera je moja celoživotná téma, dôverovať a vidieť aj ďalej ako to na prvý pohľad vyzerá.
Odišli sme na hotel, kde to vyzeralo, že sa prehupneme do ďalšej etapy, no zrazu sa stiahol a skutočne som si pripadala ako vo vzťahu s puberťákom, ktorý vlastne nevie čo chce. Takže sa nič neudialo a stena medzi našimi izbami bola pre nás oboch, ako sa neskôr ukázalo priam neznesiteľná. Ja som na druhý deň bola odmeraná a cítila som sa odmietnutá a ako hračka, no pán X. mi to všetko vysvetlil, ako z morálneho hľadiska on nemôže nič také urobiť, pretože si svoju ženu váži a má ju rád. Odľahlo mi, úprimne, pretože mi to bolo nesmierne sympatické, že napriek svojej večernej „slabosti“ sa vrátil do svojho priestoru kde vedel, že tak ako to je, je to v poriadku. Skutočne som to vtedy vysoko ocenila.
No to som ešte netušila, ako sa bude toto – osudové - stretnutie vyvíjať ďalej.
Začali sme si vymieňať e-maily. Zistili sme, že máme toho nesmierne veľa spoločného a že nielen naša tvorivosť je niečo čo nás k sebe priťahuje. Vymenili sme si obrovské množstvo e-mailov, cez ktoré sme nachádzali stále viac spoločných tém. Písali sme si každý deň. Zároveň sme sa stretali na predajných akciách, kde sme spolu trávili čas počas krátkych pauzičiek. No to čo nás k sebe priťahovalo, nebola láska, to boli naše zranenia. Zranenia z odmietnutia. Z neprijatia. Na obidvoch stranách. A tak sme si to potrebovali spolu odžiť, snažili sme sa o lásku, ktorá v skutočnosti láskou nebola a iba sme opakovali situáciu z detstva, keď nás odmietali a ako deti sme nemali šancu reagovať inak, ako si cez tú bolesť a za akúkoľvek cenu lásku získať. Dieťa neprežije bez lásky. Preto svoju sebahodnotu a sebaúctu a v princípe i hrdosť odloží. Dieťa nevie reagovať inak ako tak, že dá všetko. Tak nejako funguje zjednodušene vzorec závislosti, keď nás naše vnútorné dieťa celých pohltí. Neuveriteľne silné pocity sme prežívali obaja. No ani jeden z nás neurobil to, aby sa dostal do bezpečia. Ak muž alebo i žena nesie kvality po ktorých tak veľmi túžiš, no odmieta ťa na nejakej úrovni, nie je to žena, či muž pre teba. Lebo v tom momente nechce a ani nevie byť vo vzťahu. A tu už mi mali blikať všetky kontrolky. Často blikali, počas tých spoločných rokov. No žiaľ, neposlúchala som ich.
(Tento obraz namaľoval pán X, keď som ho požiadala aby mi namaľoval lekná od Moneta, je krásny, no zobrazuje presne to, čo žil...).
Nechcem písať o tom všetkom čo sa dialo, ale chcem napísať pre seba a možno i pre teba, kto to čítaš, že ak vstupuješ do takéhoto vzťahu po dlhých rokoch iného vzťahu, kde si bola zneužívaná psychicky i fyzicky, a ak ti príde do cesty muž, ktorý po dvoch mesiacoch odíjde od manželky, zrazu stojí pred tvojimi dverami s kufríkom a telkou, nosí ťa doslova na rukách, denne ti, niekoľko krát, hovorí ako dobre vyzeráš, každý tretí deň máš na stole čerstvé kvety, nedovolí ti nosiť ťažké veci, všade kde sa dá vystaví spoločné fotografie, vyberá romantické filmy, kupuje ti maličkosti, pripravuje ti raňajky, točí sa okolo teba ako okolo kráľovnej, je veselý, usmiaty … dokonca ťa po čase, síce v úplne nevhodnej chvíli, po hádke, keď si rozbitá úplne na črepiny, ide požiadať o ruku. A ty absolútne nechápeš, ako sa toto môže v tejto situácii diať a ako to vôbec môže urobiť. Vtedy som mu úplne zúfalá povedala: "prosím ťa, toto teraz naozaj nerob". Až po čase pochopíš. No na takúto žiadosť nepovedz áno, lebo to nie je skutočné. Je to iba bezmocnosť malého chlapca, ktorý nevie ako má partnerku, v ktorej prežíva ale svoju matku, utešiť. … ak sa ti deje podobné, prosím spozorni.
Nie, nie je to pán dokonalý, i keď to tak navonok vyzerá.
Táto fáza bude trvať iba chvíľu. Potom sa zmení, prestane všetky tieto "lichotivé" veci robiť. A ty sa budeš snažiť, aby sa to začalo zase diať. No nemáš žiadnu šancu. Snažíš sa úplne zbytočne!
(moja fotografia, ktorá pre mňa zachytáva krehkosť ľudského života, plynutie času)
Skutočne dôveruj svojej intuícii, ktorá ti neustále zapína výstražné kontrolky a snaží sa ťa zastaviť. Nedovoľ, aby ju prehlušili takéto silné energie. Napriek tomu, že tvoja duša a srdce túži aby ste sa spojili.
Nie je to láska, resp. nie je to skutočná láska, skôr sa to podobá závislosti.
Do posledného vzťahu som vstúpila po asi 4 rokoch lízania si rán z predošlého manželského vzťahu, kde som 23 rokov, i samozrejme z môjho vlastného rozhodnutia viac trpela ako žila. Štyri roky som potom žila sama. Predstava, že by sa ku mne priblížil nejaký muž ani neexistovala. Pretože agresivita v priamom prenose v princípe na dennom poriadku, alkohol, vulgárne nadávky a emocionálne znevažovanie a ponižovanie si vyberajú svoju daň a dôverovať po takýchto skúsenostiach bolo pre mňa v tom čase nepredstaviteľné. 23 rokov predovšetkým psychického, no i fyzického týrania. Cukor a bič. Stále dokola. DENNE. Až ti z toho kolotoča začne byť zle nielen psychicky ale i fyzicky. Okrem toho množstvo iných žien, ktoré zapĺňali dieru v duši môjho bývalého manžela. Ktoré si mysleli, že akú výhru získali. Po čase všetky zistili, že to bolo iba pozlátko, v ktorom sa ukrývalo iba bolestné prázdno, ktoré ony na chvíľu dokázali vyplniť. Počas tých rokov toho bolo toľko, že keby som to začala písať, tak by z toho bol celkom slušný román.
Neviem kde sa v žene berie toľko odvahy a sily, že sa odhodlá vykročiť do prázdna a vôbec nevie, čo bude robiť, kde bude bývať, z čoho bude žiť... no dnes už viem, že nejaká sila v nás, ktorá nás cez túto až neuveriteľnú skúsenosť transformuje, vždy vie kam, ako a prečo nás vedie. I keď my to v tom momente vôbec nevidíme a máme pocit, že blúdime. Je to súčasť nášho zrenia.
Pamätám si na deň, keď som sa zobudila taká rozhodená, psychicky a fyzicky, že som vôbec nevedela chodiť. Tá nerovnováha v mojom živote sa prejavila aj na fyzickej úrovni a skutočne mi nedovolila chodiť. Hlava sa mi točila tak, že som nebola schopná urobiť jeden krok a vstať z postele. Tlak som mala vtedy nejako 180/100 a pulz skoro permanentne okolo 100-120, v kľude. Pamätám si na výraz očí lekára, u ktorého som vtedy hľadala pomoc a vetu, ktorú vtedy povedal: "preboha, čo sa vám stalo, takúto rozbitú som vás za celé roky ešte nikdy nevidel. " Vtedy mi nepomohli žiadne lieky, pomohol mi kľud a odovzdanie sa. Tomu, že som zostala úplne sama, že ak by sa so mnou aj niečo stalo, tak by to bolo ako v nejakom filme, že by ma niekedy našli...
Lebo som žila na mieste, kde líšky dávajú dobrú noc. Nemala som vtedy kontakt s nikým, lebo ako to už v takýchto prípadoch býva, zneužívaná žena nie je žiadúca pre spoločnosť a ľudia sa síce tvária, že tu pre ňu sú, no v skutočnosti sa nikto nechce takéhoto človeka ani dotknúť a už vôbec s ním komunikovať. Mala som pocit, ako keby som bola malomocná a ocitla sa v stredoveku. Dokonca aj moja najbližšia rodina sa vtedy postavila na stranu môjho ex, i keď o všetkom vedeli. To ma vtedy bolelo skutočne veľmi. Až kým som si neuvedomila, že je to ich voľba. Moja bolesť sa tým vtedy nezmiernila, odchádzala postupne. Tiež som si vtedy uvedomila, že človek, napriek tomu, že má pocit, že má okolo seba nejakých ľudí, je v princípe vždy sám. Ak to vie, tak tam môže objaviť možnosť, že znovu vykročí do života.
Z vlastnej sily, odhodlania, vytrvalosti a z lásky k sebe.
Všetky tie kecy o odpúšťaní, prijímaní a pod. sú len ezo drísty, ktoré človeka ešte viac v takejto situácii ničia, lebo sa cíti neschopný, že to nedokáže prijať a pustiť, či spracovať. Pre mňa je to ako keď človek smúti za niekým, kto odišiel už navždy ... s tým rozdielom, že tento človek ešte žije a kedykoľvek sa s ním môžeš niekde stretnúť ... Smúti sa dlho...
Človek nefunguje na tlačítko a takí ľudia, ktorí to takto majú, veľmi emócie prejavovať nevedia. Otočia list a ide sa ďalej, prehodia výhybku... A aj muži, ktorí sa tvária, že to takto majú, v skutočnosti dokážu prehodiť výhybku iba vtedy, ak majú pri sebe už inú ženu. Taká je moja životná skúsenosť.
Prijímam ju takú aká je, takého aký je...
Prijatie má veľmi veľkú silu, ale záleží z akého bodu vychádza.
Ak je za tým presvedčenie: ...ja ho/ju aj tak nemôžem zmeniť, ...ja s tým aj tak nič nemôžem urobiť,... je to všetko na jeho/jej strane...môžem to iba akceptovať...tak takéto prijatie je prijatie z rezignácie, apatie. A takto hovorí človek vyhýbajúci sa, kde hovorí túto myšlienku iba z pozície princípu.
Zväčša po čase nastáva taká stagnácia, bez plynutia energie, že jediné, čo prichádza do úvahy, je rozchod.
Prijatie v zdravej väzbe je, že potrebujem prijať na svojej strane všetky strachy a bolesti, ktoré mám spojené s touto situáciou. Emočný náboj a myšlienka odporu, ktorá je tam skrytá sa potrebuje uvoľniť a odísť. Po opustení strachov a bolesti dokážem prijať situáciu toho druhého často až vtedy, keď porozumiem, aký strach a bolesť je na jeho/ jej strane. Skutočný záujem o porozumenie nastáva až vtedy, keď sa ma situácia už nedotýka na mojom starom zranení. Po tomto celom porozumení a prijatí nastáva väčšinou zmena postoja a teda aj zmena reality. Takéto prijatie prináša zázrak lásky. Situácia sa mení. Takto prechádzame aj cez skutočne náročné situácie a hlboké vzťahové výzvy v živote. Všetko staré prechádza hlbokým porozumením, aby mohlo vznikať nové. A tam, kde sa situácia zdala neriešiteľna, môže nastať uvoľnenie, prijatie a otvorenie sa novým možnostiam. Prijatie verzus rezignácia. Hlboké porozumenie verzus apatia alebo útek.
Ak si to človek takto dovolí, skutočne môže - buď iba sám pre seba, alebo aj spoločne v páre, niečo vo svojom živote pretransformovať.
Niekedy tomu ako sa to deje a čo sa vlastne deje, nemusí ani rozumieť, blúdi, cíti sa ako akrobat chodiaci na hradze, kedy každú chvíľu môže hroziť pád...
Iba čas a spätný pohľad ukážu zmysel, ktorý náš mozog, nie srdce, neustále potrebuje nachádzať.
Aktívna agresia je skvelá v tom, že vieš na čom si, že vieš, čo príde, že vieš ako bude reagovať a môžeš sa na to v istom zmysle pripraviť. Takýto človek je čitateľný. No tiež spôsobuje to, že nie si schopná z takéhoto vzťahu odísť, pretože sa bojíš. Bojíš sa, že to všetko, čo na teba partner projektuje, je skutočne pravda a že neprežiješ, že si skutočne zrelá na psychiatriu a že všetko čo robíš a vieš je vlastne nič.
Hodnota seba ako človeka je udupaná do hlbokej zeme a tak som sa – z pudu sebazáchovy - naučila všetkému dokonale rozumieť. Naciťovala som všetko čo prinášal môj partner do morfogenetického poľa a zo začiatku som si myslela, že všetko to čo sa deje, je moja chyba. Porozumela som ale, prečo môj ex reaguje tak ako reaguje, že je to dôsledok jeho zranení z detstva, že bol psychicky týraný svojim otcom a matka nebola schopná mu vytvoriť potrebné bezpečie, lebo bola týraná svojim mužom tiež. Všetko som chápala, vedela som sa v tom nezdravom vzťahu, dnes sa im hovorí toxické, pohybovať, fungovať a byť 23 rokov. Síce som sa pokúsila dva krát odísť, jeden krát som dokonca podala žiadosť o rozvod, ktorú som ale neskôr stiahla. No keď som raz bola v situácii, že mi šlo o život a videla som ten pohľad, ktorým ma prebodával, vtedy sa to stalo. Stalo sa to, že sa ozval môj pud sebazáchovy, ktorý mi už viac nedovolil v tom vzťahu pretrvať. Odišla som za dramatických okolností, kedže polícia mi povedala, že ak nie som ťažko zranená a muž odišiel, tak že nemajú dôvod zasahovať, že to bola bežná manželská hádka. (O zneužívaní som napísala krátky príspevok na facebooku, ak chceš, tak si ho vyhľadaj.) Ako keby som sa vrátila vtedy do detstva, keď sa môj otec v opitom stave vyhrážal mame a mne a mojej sestre, zabitím a naháňal nás po dome s nabitými poľovníckymi zbraňami. Ušli sme cez okno na spálni, v pyžamách, s bosými nohami v zime po snehu, k susedke a maminej priateľke. Otec sa šiel sám udať k požiarnikom, lebo vtedy ešte neboli telefóny a tí ale nezavolali na neho políciu, lebo tam bol jeden jeho známy a zahral to do autu tak, že veď sa iba trochu opil a že sám prišiel, tak že na neho dajú už pozor. Ráno, keď sme sa do domu vrátili, bolo všetko porozbíjané, nábytok, sklenené dvere, okná, rozstrieľané na kusy… ja som mala v ten deň ísť na lyžiarske preteky. Nešla som samozrejme, mama ma nepustila. No túto skúsenosť mám v sebe zapísanú ako jednu z dramatických udalostí svojho detstva v súvislosti s mojim otcom. Namiesto bezpečia, ktoré má otec pre dieťa vytvárať mi vytvoril strach o holý život, lebo nás spolu s mamou a sestrou chcel v jeho opilosti zabiť. Nebol alkoholik, pil iba občas, no keď pil, tak to bolo často dosť drsné. Pamätám si situáciu, keď mamu s malinkou sestrou, asi 1,5 ročnou chytil za vlasy a udieral ju hlavou o zárubňu dverí – ja neviem odkiaľ sa vo mne nabrala tá sila a odvaha, že som sa mu ako 14 ročná dokázala postaviť a postaviť sa medzi neho a mamu, aby som ju i malú sestru ochránila. Mohla by som ešte ďalej písať o veciach, ktoré sa v detstve udiali, no nechcem sa detailne rozpisovať, pretože to nie je zmyslom tohto príspevku. Stačí iba o zvedomenie si toho, že ak necítiš ako dieťa – dievča - bezpečie a prijatie od muža, otca, budeš práve takých mužov do svojho života priťahovať, aby ti ukázali kde nemáš vyliečené rany.
(súkromný archív)
S otcom som si po mnohých rokoch, kedy sme nemali vôbec kontakt, vyjasnila už veľa vecí. Mali sme veľmi dôverný a intímny rozhovor, za ktorý som jeho ochote vracať sa do minulosti nesmierne vďačná. Vzhľadom k tomu, že sme mohli spolu hovoriť osobne a bol tam osobný kontakt zoči voči, mohli sme sa obaja cítiť a vidieť. Ja som po mnohých rokoch vo veku 55 rokov pocítila, aké to je keď ťa skutočne obíjme otec. A cítila som, že sa mu uľavilo, i mne sa. Cítila som že vlastne nevie ako to má byť, či je to správne, či vôbec môže, či neobjíma príliš silno alebo slabo, kedy už je dosť? Prebehol mi počas tohto objatia film, v ktorom vystupovali všetci moji muži, ktorí ma presne takto objímali. Tu som pochopila, aké to môže byť. Po dlhých rokoch som pocítila, ako sa cíti muž, ktorý bol vlastným otcom neprijatý, nevidený, matka mu nedala svoje priezvisko a dostal priezvisko po starých rodičoch, ktorých má dodnes vo veľkej úcte. Takže i ja mám svoje priezvisko po mojich starých rodičoch. Po mnohých rokoch som zacítila a uvidela mužské slzy, ktoré boli úprimné a nie ako mi často tvrdila mama, že mužské slzy sú falošné. Nikdy som tomu neverila. Jednoducho som pred sebou videla muža vo veku 77, ktorý si počas nášho rozhovoru prechádzal svoje zranenia z detstva. Ktorý mi prerozprával ako sa cítil, keď sa rozvádzal s mojou mamou, pamätal si mnohé detaily z tých čias, na ktoré som si počas rozhovoru spomenula i ja. Ktorý nevedel z pozície chlapca v ňom, ako má komunikovať svoje potreby, ako má komunikovať to, že potrebuje väčšiu intimitu, ako komunikovať pocit neprijatia vlastnými deťmi … ako ešte i teraz mal potrebu dávať vinu za svoje rozhodnutia a konanie iným. Uvidenie toho, že vlastne za isté veci ani dnes nie je schopný prebrať zodpovednosť, bolo to pre mňa oslobodzujúce. Mohla som vtedy skutočne precítiť, že toto nie je moja zodpovednosť, že ja sa nemusím cítiť zle, za to čo robil alebo nerobil, mohla som sa na to pozrieť z role pozorovateľa. Bolo mi dovolené zostať v sebe a zachovať si zdravý odstup, uvidieť v tom celom seba a zároveň jeho zodpovednosť. Boli to silné chvíle, ktoré prechádzali nami obomi, cez telo i cez srdce. A mne sa hlboko dotkli i duše. Myslím, že sa týmto rozhovorom mohlo v rode mnoho preliečiť. Dojemné pre mňa bolo vidieť muža vo veku 77 rokov s prežívaním a krivdou malého chlapca a vtedy som skutočne pocítila obrovský súcit. S jeho životným príbehom. Zároveň i s mojím. Pochopila som na akom základe fungovali moje vzťahy s mužmi. Dovtedy sa mi opakovali tie isté vzorce, kým som ich nepochopila a kým som neurobila – ja som mohla, pretože otec ešte žije – kroky v realite, ktoré mohli tento opakujúci sa vzorec, verím, že preliečiť. Aj takýmto úprimným a hlbokým rozhovorom.
Ak tvoji rodičia ešte žijú, vyhľadaj ich a porozprávajte sa. Buď ich dieťa, nechaj ich byť rodičom. Tak to má byť a nie je tvoja úloha, rodiča chrániť, pred čímkoľvek. Táto úloha prislúcha rodičovi. Buď úprimná, jasná a zrozumiteľná. Buď zraniteľná a kľudne plač ak sa ti to tak žiada. Prejav emócie, patria k životu, nie si robot a zároveň si tak pre svoje okolie čitateľná, si človečia. Buď ľudská a súcitná.
Keď som odchádzala, pri aute mi povedal vetu: "Vieš, Renka, vidíš ako to je, keď človek kvôli vlastnému strachu nedokáže odkomunikovať svoje potreby a tak si to nesieš so sebou celý život." Verím, že prežil doteraz napriek tomu plnohodnotný život s jeho dnes už nežijúcou partnerkou a jej deťmi, dnes má vnúčatá a voláme si, občas sa stretneme a po mnohých rokoch sme sa ako rodina stretli na prvom svätom prijímaní mojej netere.
(moja rodina)
Tak toľko ku vzťahu s mojim otcom. Tento vzorec som mala v živote doteraz.
V poslednom vzťahu, s pánom X, to bolo neprijatie, nevidenie, neschopnosť muža odkomunikovať svoje potreby, pretože vlastne ich ani nevedel pomenovať, ešte i o neprejavovaní emócií, bolo to iba akési zrkadlenie emócií. Neviem ako to popísať, asi najbližšie je, ak to pomenujem hra na opakovanie. Ak som ja prejavila emóciu, dostala som prejav podobný emócii, ak som neprejavila, nedostala som. Sám od seba ich v princípe neprejavoval vôbec. A ja ale viem a stále som to vedela, že niekde hlboko v jeho vnútri je stále niečo krásne a nepoškvrnené, kde stále cíti, kde cíti hlboko, skutočne hlboko, kde vždy cítil. No strach z bolesti je silnejší. Viem, že má v sebe neuveriteľne hlboký vnútorný život, ktorý ale nedokáže vôbec odkomunikovať ani v partnerstve ani s priateľmi ani so svetom a aj vo svojej tvorbe má bloky, ktoré ho vôbec nepúšťajú dať na plátno to, čo má vo svojom srdci. Nesmierne s ním súctím.
Som presvedčená o tom, že naše duše sa poznajú.
Nové sú iba naše telá a cez hmotu máme možnosť zakúsiť si novú alebo i tak ako tu, starú skúsenosť a naložiť s ňou ako len chceme. Ako sme schopní, vždy dostávame šance. A cez ne zrejeme. Síce niekedy i takto boľavo, no zrejeme.
Agresia, aktívna i pasívna. Obidvaja moji dlhodobí partneri stáli jedného dňa pred mojim dverami s kufríkom a telkou. Obidvaja odchádzali zo vzťahu so mnou s fungujúcou firmou, ktorú som nevybudovala samozrejme ja, bolo to ich úsilie, no bola som počas jej vznikania, jej kríz a mnohých výšok a hĺbok vždy prítomná. Podpora. To sa však v dnešnej dobe nepočíta, lebo všetko čo robíš "zadarmo", s láskou a podporou lebo to tak cítiš, nemá hodnotu. Tvoja životná energia je ale nezaplatiteľná a už ti ju nikto a nikdy nevráti.
POZNAJ SVOJU HODNOTU! Lebo ak ju ty neoceníš, ak ty sama seba neoceníš, ocení ju niekto iný a to tak, že budeš nikto a nič.
Pasívna agresia je zákerná v tom, že nikdy nevieš na čom si, že nevieš, čo príde, že nevieš ako bude reagovať a nemôžeš sa na to v istom zmysle pripraviť. Takýto človek je absolútne nečitateľný a nespráva sa štandardným spôsobom. Ak reaguješ na neštandartné správanie štandardne, si označená za hysterku, alebo psychicky labilnú. No tiež spôsobuje to, že nie si schopná z takéhoto vzťahu odísť, pretože sa bojíš. Bojíš sa, že to čo cítiš a navnímavaš, nie je pravda, že si to iba nahováraš, pretože je tam tá obrovská nečitateľnosť maskovaná dobráctvom. Bojíš sa, že to všetko, čo na teba partner projektuje, je skutočne pravda a že neprežiješ, že si skutočne zrelá na psychiatriu a že všetko čo robíš a vieš je vlastne nič.
Je zákerná v tom, že ťa rozbije na milon kúskov, nielen v srdci, ale i vo všetkých oblastiach života. Je zákerná v tom, že ak si partnera podporovala a priviedla do svojich kruhov, zostaneš sama. Pán X. bude žiť život vo svete do ktorého si ho priviedla, bude sa stretávať s ľudmi, ktorí boli tvoji priatelia, bude tvoriť a ty budeš vyhostená na pokraj spoločnosti. Ako vyhnanec.
Nebudeš môcť istý čas chodiť na miesta, kde ste spolu chodili, lebo vaše cesty boli spoločné. Čo má samozrejme i vplyv na tvoj príjem. Bavili vás tie isté veci, mali ste radi umenie, kultúru, tvorivosť… nebudeš môcť chodiť na výstavy, koncerty v meste kde žijete. Nikto ti to samozrejme nezakázal, no dobrovoľne sa rozhodneš na istý čas sa týchto aktivít vzdať, lebo ťa to bude ničiť, lebo ti to bude pripomínať bolesť z rozchodu, bolesť z ilúzie, v ktorej si dlhé roky žila.
(Tento obraz namaľoval pán X pre mňa...)
Moja životná energia sa vo všetkých dlhodobých vzťahoch presmerovala tak, že som bola intenzívne oporou pre firemné zámery a projekty svojich partnerov. Keď som sa s nimi rozišla, lebo v obidvoch prípadoch som to bola ja, kto urobil rozhodnutie pre seba a svoj život, musela som sa o seba postarať. O svoje zranené dieťa, ktoré všetku svoju žiaru a silu investovalo do vzťahov, ktoré ju vysilili. Až do morku kostí.
Zostala som sama. Pretože som vedela, že si musím prejsť hlbokou tmou, aby som sa znovu uzrela. Aby som mohla zase svietiť a žiariť, byť divá a živá a farebná. Lebo to je a vždy bola moja podstata. A tak vzhľadom k tomu, že som mala skúsenosť s aktívnou agresiou, bolo pred 9 rokmi pre mňa zoznámenie sa s pánom X. ako malý zázrak, ktorý všetko to čo som doteraz poznala prekonal. V dobrom i v zlom. Iný muž v tom čase nemal šancu na to aby sa ku mne priblížil. Potrebovala som jemnosť, láskavosť, komplimenty, bezpečie, ochranu…
potrebovala som toto všetko ako balzam na rany z minulosti.
Tak veľmi som verila, že je to úprimné a skutočné.
Otvorila som svoje srdce do nového dobrodružstva, z ktorého som bola na začiatku unesená a zároveň i vydesená. To sa ozývali moje senzory, ktoré som ale žiaľ, bezkompromisne vypla. Toto už nikdy nerob! Dôveruj svojej intuícii!
Tá živosť, divosť a moje svetlo bolo v poslednom vzťahu to, čo dodávalo pánovi X. energiu, ktorú on zo svojho vlastného zdroja nemal. Bol, teda stále je, umelec, ktorý má naozaj veľký talent a tak to, že občas som zacítila, že niečo nie je v poriadku, že sa uráža ako malý chlapec, že nie je aktívny v organizovaní našich spoločných aktivít, že niektoré veci v domácnosti alebo okolo domu urobil, len keď som šla do poriadnej vývrtky, potom ale veľmi promtne, som dlhé roky brala s rezervou a s veľkým pochopením. Veď potrebuje múzu, inšpiráciu pre svoju tvorbu. A ja som ňou bola. Dlhé roky, som organizovala náš spoločný čas, tak aby bol pre neho nabíjajúci, aby sa mohol odreagovať, nabiť… až kým neprišiel covid a boli sme izolovaní od zvyšku sveta. Miesto na ktorom sme žili, bolo v mnohých ohľadoch veľmi fajn, vzhľadom k tomu čo sa dialo vo vonkajšom svete. Žili sme v prírode, ktorá človeka dobíja. No ak sa zrazu stane tvoj partner aj kamarátom, aj kamarátkou, aj milencom, aj milenkou, aj dôverníkom a vlastne všetkým, čo doteraz napĺňali a zapĺňali aj vonkajšie aktivity, začne to byť časom problém. Covid vnímam ako jednu z hlavných príčin rozpadu nášho vzťahu a zároveň tam vnímam aj našu vzájomnú neschopnosť sa potom znovu aklimatizovať do spoločnosti.
Ja som sa zároveň ešte pred covidom, dostala do fázy, kde sa žena premieňa vo veľkej miere ešte viac na ženu, kde vstupuje do svoje prasily ako jej pramatky. Menopauza. V mojom živote sa zvedomili všetky brázdy lásky, bolesti, radosti, utrpenia, nádeje, strachu, svätého hnevu. Všetko akoby vstupovalo do pomyselného téglika ako múdrosť. Skončila som s väčšinou vecí, ktoré pohlcovali môj život. Nikdy som sa necítila slobodnejšia ako v tomto období, v zmysle, že som mohla počúvať svoje najhlbšie túžby. A nikdy som sa necítila viac splnomocnená byť sama sebou. Začala som žiť nebojácne svoju pravdu. A najväčšia sloboda bola, že som prekročila očakávania a odhalila závoj ilúzií. Vracala som sa k tomu, na čom mi záležalo s vášňou a s modlitbou. Už som nemala žiaden obraz, ktorý by som mohla chrániť.
Vtedy už som nedokázala viac dávať do vzťahu, ktorý mi nič neprinášal. Začala som sa sťahovať, stále viac do seba, začala som komunikovať ešte jasnejšie svoje potreby. Čím viac som ja bola otvorenejšia a v emóciách, tým viac bol pán X vo svojej jaskyni a venoval sa svojej práci, až workoholicky. Keď som už muža doma videla iba pri počítači so slúchadlami na ušiach, alebo v poslednom období už iba večer v posteli, keď sa okolo 20:00-21:00 hodiny vracal z kancelárie, začala som si klásť otázky, že čo sa tu začalo vlastne diať…sama sebe, lebo ak som ich položila jemu, neprichádzali odpovede, iba obrana a útok.
A tak ako v jeho predošlom vzťahu, sa dialo to, že namiesto aby sa postavil za seba a šiel do konfliktu a vykomunikoval si svoje potreby, sa vo svojom pracovnom prostredí sústredil na prácu a „modlil sa“, aby sa niečo zmenilo. Ušiel pred sebou samým. Ušiel pred bolesťou. Ušiel pred možnosťou postaviť sa sám sa seba. Ušiel pred konfliktom. Keď pred 9 rokmi odišiel od svojej vtedajšej ženy, bola práve v podobnom období ako ja a až teraz som pochopila, prečo o ich rozchode nechcel vôbec hovoriť. Ja som nemala vtedy dôvod mu neveriť a tak som si povedala, že ok, asi to už po tých rokoch skutočne medzi nimi nefungovalo, tak ako to komunikoval. Dnes viem, že tomu tak nebolo. Že to bola jeho neschopnosť odkomunikovať svoju psychickú i fyzickú vyčerpanosť, že potreboval batériu, ktorá mu dodala silu a energiu do ďalšej tvorby. Lebo keď nemáš vlastný zdroj, potrebuješ predsa nejaký iný. A tak jednoducho vymenil ženy, ako hračky. Už si sa pokazila, už mi neslúžiš, idem si zobrať novú.
Žena v menopauze sa stáva ešte viac ženou a chlapec v mužskom tele sa nedokáže s týmto faktom vysporiadať. Žena v menopauze už nemá potrebu byť dospelému mužovi matkou. Z dvoch dôvodov: väčšinou už má dospelé deti, ak deti má a nemôže spávať so svojim synom. Nezrelý muž nechápe, že emocionálna tieseň ženy je reakciou na pocit ohrozenia a neistoty. Že jej chýba bezpečie. Jej bolesť vidí a vníma ako obťažovanie, ako útok a väčšinou ide do obrany.
Ja som vo vzťahu s pánom X cítila posledné roky, ca.4, nechcená, nemilovaná, nevidená a zanedbávaná. Za tieto pocity som sa cítila previnilo, lebo veď nepil, nebil ma, doma v rámci možností pomáhal, udržiaval poriadok, zabezpečoval základné potreby pre prežitie ... a áno, nemusíš mi to pripomínať, že v prvom rade sa mám ja sama seba prijať, milovať, vidieť a nezanedbávať.
Všetko to viem a áno, celkom dlhú chvíľu som to aj nerobila...veľmi ľahko sa prestaneš sama seba vidieť, lebo každý tvoj, čo i len malý úspech ním zatrasie, každá návšteva či oslava, je nevhodná, lebo on má prácu, každý tvoj šťastný návrat odniekiaľ je za pár minút zahrabaný do hlbokej zeme, lebo on bol doma a je odutý ako malý chlapec, zo slušnosti si ťa ale vypočuje, každý krok s láskavosťou smerom k nemu je odmietnutý, lebo nemá čas, tú láskavosť by si si mala naplánovať tak, aby prišla práve vtedy, keď on na ňu čas má a potrebuje ju. Zanedbávanie je ďalšia veľká téma, lebo ak človek navonok vyzerá dokonale, ale jeho zdravie 9 rokov stagnuje, tak to je skutočne veľká téma. Ja som s ním v tom bola spoločne. Spoločne, hlboko, bolestivo... a keď som už konečne pochopila, že cesty k sebe vedú inokade, on si našiel svoju "vzdelávaciu" cestu, kde sa ešte viac odpája od svojej vlastnej autority.
ÁNO, ÁNO - prijmi opäť seba, miluj seba, viď seba a nezanedbávaj sa! Nie v zmysle vonkajšej krásy, aj to môžeš samozrejme robiť, veď si žena, no hlavne buď v sebe a spojená so sebou.
Bol dobrácky a to bolo tiež niečo, čo mi veľmi dlho trvalo identifikovať ako niečo veľmi zlé. Pretože si nebol vedomý svojej temnej stránky, vôbec ju neprinášal. Absolútne s ňou nič nerobil a ja ako žena s veľkou citlivosťou, som potom aj jeho temnú stránku procesovala zaňho, samozrejme som mala a mám aj ja svoje temné stránky, no takto sa to zdvonásobilo. Dostala som sa do stavu, že som vôbec prestala cítiť život, kedže za prejavovanie emócií som v tomto vzťahu bola zodpovedná iba ja. Necítila som ročné obdobia, necítila som vôňu Vianoc...lebo ich necítil on. Toto všetko zakrpatelo, doslova umrelo. Tak ako to v takýchto vzťahoch býva, ja som zostala tá zlá a on samozrejme dobrý. Ľudom stačí to čo vidia a čo sa tvári, že je dobré, ďalej neskúmajú. Vonkajšia dokonalá schránka to vždy istí, iba málokoho zaujíma, čo je ukryté za ňou.
Ešte aj neskutočné výčitky som mala.
Pán X neprinášal do vzťahu seba a ani nemal záujem a vôľu to zmeniť. Život s ním bol posledné roky iba prežívanie. Kedže si nebol vedomý svojich pocitov, dusil ich a ale oni nezmizli. Oni zostávali v spoločnom poli a cezo mňa vychádzali. Je to také podobné ako keď deti za rodičov prechádzajú procesmi.
A u mňa nastupovalo samozrejme obrovské pochopenie, ako v predošlom vzťahu. Až také, že som skutočne zabudla chápať samú seba. To čo si na mne všímal boli iba moje príliš intenzívne reakcie. No ja som takto spracovávala všetky tieto informácie, ktoré prichádzali v neverbálnej podobe. Vedela som o jeho minulosti iba málo, pretože ju má tak vytesnenú, že si na pramálo vecí rozpomínal. Ani o nej nechcel hovoriť. Nemal mužský vzor, vychovaný bol dominantnou matkou, nemohol sa prejavovať. Agresivitu mal tak potlačenú, že keď videl jej extrémne prejavy, tak sa ich chcel vyvarovať. Dokonca ani vo filme sa nepozeral na bojové či brutálne scény. Takýmto správaním odstrihával prejavy vlastného názoru, nesúhlasu, potrieb.
A ja som sa cítila za toto všetko zodpovedná. Zodpovedná za to, že je ticho, za to, že sa neprejavuje... Zároveň som si často hovorila, že veď ti nič nerobí, veď je vyrovnaný, veď je v rodine pokoj a kľud... a to ticho ma zabíjalo. Ten kľud ma zabíjal. Ten pokoj ma zabíjal. Lebo som z nich necítila bezpečie. Lebo neboli prirodzené, lebo to bolo niečo, čo teraz vlastne ani neviem pomenovať, čosi naučené, natrénované.
A ja, tak ako všetky ženy sveta, potrebujeme od muža v prvom rade bezpečie.
(Toto sme maľovali spolu niekedy úplne na začiatku nášho vzťahu na stenu v jeho prenajatom byte, sú to otlačky našich rúk, jeho ruka je vľavo, moja je vpravo)
Všetky tieto signály som ja vyhodnocovala mne vlastným spôsobom, pretože moje hlboké spracovanie informácií je pre mňa úplne prirodzené. Dotýka sa ma to veľmi intenzívne a tým ma to, ak to trvá dlhšie obdobie aj preťažuje. Preto som potrebovala a potrebujem byť i často sama, byť v kontakte s prírodou, so zvieratami. Lebo vtedy som v kontakte so svojím prirodzeným vedomím. Bez záťaže vonkajšieho sveta. Mnohí si to brali osobne, cítili sa odmietnutí. Aj môj partner. No pre mňa je toto vždy iba rozhodnutie pre seba, nie proti nim. Inak to preťaženie neviem spracovať. Pre vonkajší svet to, že dobre rozumiem mnohým jemným fazetám v slovách či v komunikácii, ako aj neverbálenmu vyjadrovaniu, či úplne fajnovým zmenám v tóne hlasu alebo nálade je znak inakosti. Znamená pre nich často iba to, že majú akési merítko podľa ktorého ma zaraďujú často do škatuľky buď s nálepkou - blázon, alebo do škatuľky, ktorá je menej bolestivá - divná.
A ja som iba tak obyčajne - senzitívna.
Dnes už viem, že istým spôsobom je to i moja chyba, pretože som v istom momente prestala vonkajšiemu svetu vysvetľovať a iba komunikujem to čo cítim. Je pre nich ťažké prijať priamosť a ešte ťažšie ak veci pomenovávam jasne a tak ako sú. Pretože nikto v skutočnosti nechce aby sme mu ukazovali svoje slabosti. Ani ja nie. No život bez tmy a bez našich slabostí nie je život. A ja som dnes tým málo ľuďom, ktorí mali tú guráž a skutočne konštruktívne pomenovali, čo robím a ako to robím, ak to bolo v ich očiach už nad, či príliš, neuveriteľne vďačná. Pretože sa ma nebáli a vlastne, teraz keď to píšem si uvedomujem, že sa nebáli ani samých seba. Pretože šli do toho i keď sme si povedali nie celkom pekné veci. I keď sme si navzájom pomenovali hlboké zranenia a skutočné chyby a taktiky do ktorých sa utiekam(e), keď nie sme schopní sa konfrontovať sami so sebou z rôznych dôvodov. No my vždy vieme, kde sme a čo robíme. A potrebujeme ale i vonkajší svet k tomu, aby sme sa vrátili na zem. Jedna moja blízka priateľka mi povedala, že: "ty si taká dokonalá, že si pre iných nedosiahnuteľná. " Ja si o sebe myslím, že som multidimenzionálny človek, ktorý veľa dokáže vytvoriť a že cez tvorbu sa mu otvorila akási brána k inému pochopeniu, no že som dokonalá, to o sebe nemyslím. Počas tohto rozhovoru som si uvedomila, že práve tie zranenia z detstva mi istý čas nedovoľovali sa ukázať svetu skutočne taká aká som. Neuveriteľne krehká a zraniteľná. Svet videl iba schopnú a silnú ženu, ktorá zvládala všetko sama. Aká to ilúzia.
Často nezvládala a často nezvláda, lebo aj ona je iba človek.
Nie, to že som senzitívna, nie je ani ospravedlenie za isté moje rozhodnutia, či činy a nie je to ani povyšovanie. Je to fakt, ktorý aj mne aj môjmu okoliu nastavuje latku veľmi vysoko a často vytvára problémy, pretože to vôbec nie je jednoduché byť v neustálom kontakte so svojím hlbokým prežívaním. Stále sa učím a snažím udržiavať harmóniu a láskavosť a nie vždy sa mi to darí.
Kým som za tým závojom ilúzie v poslednom vzťahu odhalila ten istý vzorec ako v predošlom vzťahu a uvedomila si, že je to presne to, čo si so sebou nesiem od detstva, trvalo to roky. Pretože vždy keď sa mi pripomenul a moja intuícia zvonila na poplach, tak som si povedala, veď ti nič nerobí, len ti to pripomína to, čo už bolo v minulosti... pozri sa ako to skutočne je... veď už možno nastal čas, kedy môžeš a je ti dovolené žiť krásny vzťah ... a takto som sa sama seba klamala a potláčala seba, svoje svetlo, svoje farby...
Vieš, čo je najhoršie na pasívnej agresii?
Že je ukrytá za rúškom slušnosti, gentlemanstva, priateľstva, láskavosti, pokoja a kľudu. Že ju odhalíš skutočne až vtedy, keď sa spojíš so sebou a začneš dôverovať svojmu vnútru a pocitom. Svojmu telu, ktoré k tebe prehovára napríklad aj tak, že nemáš vôbec potrebu zdieľať s ním intimitu.
No ani jeden z nás nebolo ochotný vystúpiť zo svojho strachu, že bude možno odmietnutý, alebo pokus o zblíženie nedopadne najlepšie, no bez takýchto "pokusov o nápravu“ sa nikdy nemôže status quo zmeniť.
A to neplatí len v intimite.
Ja som ešte aj tu hľadala iba vlastné zlyhania. Tak ako v iných oblastiach.
V práci, vo svojich záujmoch...vo všetkom.
Prestala som sa venovať svojim vášniam a tým som prestala byť živá. Všetko sa podriadilo rytmu práce a života pána X. a ja som s ním roky v jeho rytme kráčala. Až kým som sa úplne nevyčerpala. Pretože to nebol náš spoločný rytmus, i keď sa to tak tvárilo - bol to iba jeho životný rytmus. Podriadila som svoje svetlo a životnú energiu podpore tvorivého ducha, ktorého som v ňom stále videla a ešte aj dnes vidím. Podriadila som svoje svetlo a životnú energiu podpore človeka, v ktorom stále vnímam obrovský potenciál a ktorý je inteligentný a neuveriteľne schopný tvoriť pre tento svet tak veľmi potrebnú krásu. Toto je neodškriepiteľný fakt a úprimne ho za jeho talent stále obdivujem. Mrzí ma ale, že s ním zaobchádza lacno a že jeho viera v svoje schopnosti ho nevedie smerom k tvorbe zo srdca, ale k tvorbe pre peniaze. Rozumiem, že každý potrebuje z niečoho žiť, a umelec o to viac, sama to poznám veľmi dobre, no niekde je hranica a svoja hodnota. Dokáže úžasné veci ak začne tvoriť zo srdca! Prajem mu to!
Vieš, čo ma naučili vzťahy s mužmi, ktorí boli aktívne alebo i pasívne agresívni a nevedeli odkomunikovať priamo svoje potreby a ísť do zdravého konfliktu? Že je dôležité vedieť zaujať rolu pozorovateľa namiesto toho cítiť sa zodpovedná za to čo iní robia alebo nerobia, čo prežívajú, čo cítia.Toto som mohla naživo po rokoch prežiť s otcom. Bolo to liečivé.
Rozísť sa s pánom X., bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote, pretože rozísť sa s človekom, ktorého miluješ a ktorého duša je ti tak blízka, nielen kvôli tvorivosti, ale i kvôli spoločnému zdieľaniu duchovného sveta, je nesmierne bolestivé. Vieš, že ti to roztrhne srdce na milión črepín, ktoré budeš veľmi dlho zliepať a hľadať. No ak miluješ otvoreným srdcom a dušou tak veríš, že i ten druhý to tak má. Otvoríš mu nielen srdce ale predovšetkým dušu. Odovzdáš sa prúdu a ... a on tvojou dušou nakoniec pohrdne. Nanajvýš ju používa na to, aby ti šplechol do tváre, že sa máš ísť liečiť, lebo dopadneš ako tvoja sestra. Toto je tiež jedna z vecí, ktorú moji partneri s radosťou využívali keď sa ma chceli dotknúť alebo ma zraniť - vytiahli psychiatrickú diagnózu mojej sestry. Dotýkalo sa ma to, vždy a mojej sestry tiež. Stigma pri duševných ochoreniach sa dotýka nielen človeka, ktorý toto ochorenie má, ale i jeho najbližších.
Zrazu vidíš a cítiš, že len forma je dôležitá, že vnútorná krása pre neho žiadnu hodnotu nemá a ani nikdy nemala. Aj to je hodnota, ktorá môže byť pozostatok z detstva. Súvisí to s tým, že v mnohých rodinách sa pravdivo nekomunikuje to čo sa deje, zatvárajú sa dvere pred pravdou a navonok sa ukazuje iba pozlátko. Aj u nás doma to tak bolo. A ja som sa vždy proti tomu búrila.
Jedným z najťažších rozhodnutí je ukončiť vzťah, i keď skutočne miluješ no zároveň vidíš a cítiš, že nie je možné vybudovať si s človekom, s ktorým už roky žiješ, zdravý vzťah.
Zostať znamená pokračovať v čakaní na zmeny, ktoré neprichádzajú, tolerovať činy, ktoré ti ubližujú, prijímať absolútne holé minimum a stratiť seba v snahe nestratiť pána X.
Rozchod ešte stále bolí, no bola to jediná cesta a pre mňa to bude i dlhá cesta k uzdraveniu.
Zostať by znamenalo naďalej otvárať ranu čoraz viac.
Rozhodla som sa rozísť, nie pre nedostatok lásky k pánovi X, tej som ja mala až príliš, ale preto, že moja vlastná láska, ma už skutočne nútila postarať sa o seba. Inak som už nevedela a nebola schopná pokračovať ďalej … A on to, ako strádam, vôbec nevidel a nepokúsil sa ma v tom ani trochu podporiť.
Príliš dlho som sa bála stratiť ľudí, aj priateľov, nielen životných partnerov, lebo som bola nastavená na udržiavanie vzťahov za každú cenu. Dnes už viem, že jediné čoho sa treba báť je, stratiť samých seba tým, že sa budem snažiť potešiť a vyhovieť všetkým okolo seba ....
(moja tvorba, spracovávanie emócií a bolesti, strata ilúzií, obraz je vytvorený z kôry borovice)
Zrazu akoby niekto zatiahne ručnú brzdu. A ty nechápeš, čo sa deje...
Uvedomuješ si a vnímaš, že nad pracovným stolom sú už iba to-do listy, že všetky spoločné fotky umiestnené nad jeho pracovným priestorom zmizli. Že je prítomný iba fyzicky, mentálne a duchovne je odstrihnutý. Že na každú otázku ohľadom spoločného času dostaneš odpoveď nemám čas. Že na každú pripomienku ohľadom jeho zdravia, príde odpoveď, keď toto dokončím... no na prvom mieste bola práca, na druhom jeho matka, na treťom jeho deti a potom dlho, dlho nič, a ak náhodou zostal čas a energia tak som prišla na rad i ja. Ešte stále som sa presviedčala, že potrebuje energiu pre svoj tvorivý projekt a ja mu ju teda doprajem.
Hľadala som cesty ako sa spojiť so sebou a nachádzala som po mnohých rokoch podporu a dôveru medzi ženami.Takú skutočnú akú som nikdy od žien nepoznala. Bolo to pre mňa nesmierne liečivé. Bol to pre mňa veľmi vzácny čas, keď som znovu objavila aká nesmierna sila je za tým, ak žena podporuje ženu úprimne a z lásky, preto lebo sme jedno! Skutočné, ozajstné, plné života, lásky a podpory! Čím viac som ja bola v ženskej sile a ženskosti, tým viac bol on vo svojej jaskyni alebo urazený ako malý chlapec.
Nedokázal odkomunikovať to čo sa v ňom dialo. Ale zmeniť to, sa musí rozhodnúť iba on sám. A on sa nerozhodol. Resp. rozhodol rezignáciou, nekomunikáciou, pasivitou, útekom k práci, až do workoholického ošiaľu.
Najťažšie sa mi prijíma fakt, že pán X. sa jedného dňa úplne vedome rozhodol, že s našim vzťahom končí, no nebol schopný to uzatvoriť a odkomunikovať a tak sa diali nepekné veci niekoľko rokov. Jednoducho vypol tlačítko a prestala som existovať.
Toto som nespracovala dodnes. Neviem, či sa to vôbec spracovať dá. Zatiaľ veľmi neviem, čo s tým.
Tažko sa mi prijíma fakt, že pán X sa rozhodol ísť na tvrdo a bezkompromisne kariérnym smerom a že absolútne nevnímal a ani neprijal svoju časť zodpovednosti, ktorou prispel k tomu, že náš vzťah sa pomaly ale iste rozpadával. Tým, že sa prestal vo vzťahu angažovať a prestal robiť skutočne zo dňa na deň úplne všetko čo sa vzťahu týkalo.
Ku koncu to bolo už iba to, že vynášal smeti. Aj to sa ráta, že?
Podľa mňa je nevyhnutné aby muž vnímal svoju ženu. Aby bola na prvom mieste, až potom môže nasledovať všetko ostatné, aby jej venoval plnú pozornosť, jej duši i telu. Bez toho sa vzťah rozpadáva. Žena trpí a muž s ňou. Žena nemôže muža držať za nohu, aby bol prítomný, aby bol v prepojení so sebou. To jednoducho nefunguje a nikdy fungovať nebude. Nech už sú role vo vzťahu akokoľvek usporiadané, toto je niečo, čo keď sa nedeje, tak vzťah postupne ide dole vodou. Vzťah je ako oheň. Keď naň zabúdate, zhasne. Musíte prikladať. Spoločne a vedome. Sám človek vzťah proste neutiahne.
Ťažko sa mi prijíma fakt, že sa mu podarilo ma obrať o silu a tým, že mi prejavoval láskavosť a nenechal ma robiť mnohé, čo vyzeralo, že je pre mňa dobré a podporné... tak som ja sama dovolila, aby sa zo mňa stala bábka v jeho rukách. Pretože to čo vytváral a prejavoval, nebolo skutočné bezpečie a podpora. No pán X. to inak nevedel...
Vnímam to dnes, už s malým odstupom času tak, že sme zlyhali obaja. Mám pocit, že nám bolo dopriate si môcť skutočne preliečiť nielen svoje ale i rodové zranenia, no my sme to nezvládli. Pretože ak chce iba jeden, tak to je veľmi málo. Pretože to chce veľkú odvahu postaviť sa svojim tieňom. Nedeje sa to v hlave, deje sa to v tele a to bolí.
Sakra bolí. Nedeje sa to cez slová, deje sa to cez obrazy a pocity. Slová sú iba akýsi most, ktorý umožňuje cez tento priestor kráčať a podľa toho aké sú, môže byť tá cesta rôzna. Je ale jedno aká je, treba ňou prejsť. Ak sa kráča spoločne, vo dvojici, môže to byť rýchlejšie a aj drsnejšie, no o to liečivejšie. Ale môže to byť aj láskavé, lebo zažiješ skutočne obrovskú dôveru, hlavne v seba, ak ťa partner v takých chvíľach podrží.
V tomto vzťahu som to bola ja, ktorá celý čas dotovala svojou životnou energiou tvorivosť pána X. V tomto vzťahu som to bola ja, ktorá sa môže pozrieť pánovi X. priamo do očí a byť v pokoji a kľude.
V tomto vzťahu som to bola ja, ktorá ťahala za kratší koniec, lebo žila príliš dlho v ilúzii, že takto má vyzerať láska.
V tomto vzťahu som to bola ja, ktorá na úkor svojich vlastných aktivít podporovala muža, ktorý to využil a keď už videl, že mu nemám čo dať, prestal vzťah podporovať. V tomto vzťahu som to bola ja, čo nie je nič dlžná, dokonca som predala svoj byt a predávala i šperky, ktoré som ale nedostala od neho a vyplatila som mu i peniaze, ktoré investoval do prestavby domu a ktoré so samozrejmosťou prijal, aby mohol pokračovať vo svojom projekte.
Pre mňa to takto je morálne vyrovnané a môžem s tým žiť. Dala som mu všetko, čo som bola schopná mu dať, fyzicky i mentálne. Pán X sa rozhodol ísť cez mŕtvoly, namiesto toho aby si urobil poriadok v sebe a našiel to, kým a čo skutočne je, hľadá to vonku…
A áno, v tomto vzťahu som to bola ja, ktorá sa rozhodovala tak ako sa rozhodovala a i tie nepríjemné chvíle boli moje rozhodnutie. Toto uvedomenie sem tiež potrebujem napísať, pretože zodpovednosť za svoje rozhodnutia nesiem iba ja sama.
Veta:
„moja práca je dôležitejšia ako ty!“ ti rozbije všetky ilúzie, ktoré si kedy o tomto vzťahu mala a tiež i o človeku, ktorého si na začiatku vnímala ako človeka s morálkou a chrbtovou kosťou. Táto veta ti ukážkovým spôsobom v okamihu zvedomí aké hodnoty pán X. žije a čo je pre neho v živote dôležité. I keď často komunikoval iné, činy v realite nepustia, keď závoj ilízíí odhrnieš.
Táto veta, po mesiaci a pol ako mu povieš, že sa s ním chceš rozísť, lebo už skutočne nevidíš ako ďalej a on sa iba opýta, či to myslíš vážne, zdvihne sa, zbalí si kufor a bez slova odíjde, ti vyrazí dych a zamrzneš. Na dlhú, dlhú dobu. V princípe vlastne iba čakal, kedy ja prevezmem aktivitu a vzťah ukončím. A ja som si naivne myslela, že keď uvidí, že je to už skutočne veľmi vážne, že hľadám cesty ako ho prebudiť, že prehodnotí svoje priority a niečo zmení, že mu na vzťahu ešte stále záleží, inak by tu predsa nebol. Aké naivné...
Bol tu už iba preto, lebo to bolo pre neho pohodlné a komfortné.
Nie, ani raz neprišiel pokus o porozumenie, snaha o udržanie vzťahu, šanca na druhý pokus...návrh na riešenie...posledné štyri roky to bolo iba o odpore, útoku a úteku.
Stále píšem o vzťahu, nie o práci.
Od tej neutekal. Do tej sa utiekal.
Deväť rokov stálo iba za vetu: „moja práca je dôležitejšia ako ty“!
"A chcem byť teraz sám, musím si v sebe upratať."
Takýto typ človeka sám existovať nemôže a ani nevie. Jasné, že nie je sám. Po veľmi krátkom čase mu prišla nová batéria, v podobe jeho zamestnankyne. Akákoľvek žena, ktorá by v tom čase začala preňho pracovať by sa bola stala jeho “batériou”. Tak to jednoducho má. Keď sme sa rozišli, konečne sa rozhýbal a musel si nájsť niekoho, kto mňa ako lacnú a väčšinou neplatenú pracovnú silu nahradil, kedže to bolo obdobie pred Vianocami, kedy mal vždy veľa práce. I keď som mu to posledné roky neustále pripomínala, že potrebuje niekoho, kto bude robiť administratívne práce, aby on mohol kresliť a tvoriť. Mňa nikdy nezamestnal, ani na dohodu, ani na trvalý pracovný pomer, i keď som ho často o to žiadala, lebo moje príjmy boli nízke a pokryli mi často iba odvody do zdravotky a sociálnej poisťovne. Tak som si nemohla celé roky dovoliť dopriať si mnohé veci, ktoré žena pre seba potrebuje...lebo som na ne jednoducho nemala peniaze.
Napriek tomu, že zarábal mnohonásobne viac ako ja, nemal záujem riešiť veci ako rodina, aby to bolo finančné výhodné, pre oboch.
Ale tovar pre neho som baliť mohla, no iba ako človek, s ktorým žil, ktorý to robí z lásky a občas za to dostáva aj nejaký peniaz. Pred Vianocami som to robila denne, od rána do večera, aj 12 hodín. Prvý rok fungovania jeho e-shopu, som dostala pod stromček celkom veľa darčekov, ako odmenu za svoju prácu, aby som bola korektná a dva roky platil nájom za priestor, v ktorom som aj ja mala ateliér. To je fakt, to by som mohla označiť ako odmenu za moju prácu...
Každopádne, zase opakuje vzorec, ktorý už žil.
Jeho rozhodnutie.
Prejavilo sa to aj v jeho tvorbe, v obraze, kedy jednoducho iba premaľoval postavičky na obraze, ktorý niekedy z lásky namaľoval pre mňa (detail vľavo) na "nové" aktuálne postavičky. Pevne verím, že ho nedaroval svojej novej batérii ako obraz, ktorý namaľoval pre ňu.
Síce niečo verbálne komunikuje, no ako každému umelecovi sa všetko odzrkadľuje i v jeho tvorbe, či si to už uvedomuje alebo nie...
Ešte jedna vec, ktorú mám potrebu napísať. To, že človek neprejavuje emócie, tiež nedokážeš identifikovať hneď. Má naučené správanie, má naučené prejavy.
Je milý, je priateľský. Nemáš ani náhodou podozrenie, že toto je niečo, čo by niekto mohol hrať. Ja som si to všimla ukážkovo až pri zvieratách. Nikdy si s mojím psom nevytvoril vzťah. Keď som nebola doma, postaral sa, dal jej žrať, šiel ju vyvenčiť, no do spálne hore po schodoch ju už nevyniesol, i keď tam bola zvyknutá spať. Nechal ju spať dole, samú. Nikdy si k nej neľahol a sponntánne ju nehladkal. Dokonca, keď sme ešte žili v Nemecku, tak si spomínam na moment, keď sa po asi týždni vrátil zo Slovenska a moja Jeannie sa celý večer stavala a pohybovala medzi nami. Vtedy som sa z toho smiala, že žiarli - no môj pes bol v tom momente múdrejší ako ja. Takže i toto je jedna z vecí, ktorá môže byť nápomocná pri identifikácii pasívnej agresivity a bezemočnosti - neschopnosť napojiť a nacítiť si zviera a vybudovať si s ním vzťah.
Zároveň bezemočnosť dovoľuje takýmto ľuďom vidieť v každom človeku iba človeka, nič menej a nič viac. Pretože nič, čo im kto povie, alebo urobí v nich nerozvibruje emócie, nič sa ich nedotýka. Oni sú stále v nejakej „neutrálnej hladine“.
Pokiaľ nie sú práve vo fáze získavania novej batérie. Vtedy sa ich dotýka všetko.
Toto je tiež jedno zo silných uvedomení, ktoré si z tohto vzťahu odnášam. "Neutrálny stav", v ktorom permanente sú je fajn, ak sa dejú "zlé" veci – napr. Covid – vtedy je “byť v neutráli” skutočne prínosom. No z dlhodobého hľadiska je tento stav pre život neúnosný. Pretože v ňom nie je kúsok života, je robotický a človek je predsa cítiaca bytosť s obrovskou paletou emócií, prejavov a jedinečného života.
Celý život som hľadala muža, ktorý by ma miloval, takú aká som ... iba miloval.
To úplne stačí, lebo tak ako som citovala v úvode, láska je pre mňa stav bytia.
O pánovi X som si myslela, že on je TEN muž. Že s ním strávim zvyšok svojho života v láske, kráse, tvorení - áno, to som si veľmi priala - a harmónii.
Veľmi som túžila mať pri sebe muža s chrbtovou kosťou, priameho, úprimného, veselého a dokonca i veľmi zábavného, ktorý by pre mňa robil nečakané a videl vo mne jedinú ženu, ktorá na tomto svete je. Áno, ja to takto v sebe mám, túžim byť pre muža práve tá jediná videná a milovaná a chvíľu som sa v tomto vzťahu aj tak cítila. Bolo to pre mňa až magické. Akoby mi vesmír v podobe pána X. takého zaslal...
No na tlačítko, ktoré vlastní a ktorým spustí atómové ničenie, keď sa vedome rozhodne ísť vlastnou cestou sebarealizácie, bez toho aby to vedome odkomunikoval, som pripravená vôbec nebola. Vlastne som to ani vôbec takto neočakávala, kedže bol pre mňa v mnohých ohľadoch nevyspytateľný.
Stále mi veľmi chýba spoločné zdieľanie, nielen duchovného sveta s týmto človekom. Bola to jedna z vecí, ktoré sa mi v živote s ním otvorili a za toto som mu nesmierne vďačná. Pretože si uvedomujem, že byť s tejto oblasti navzájom otvorení a môcť zdieľať svoj svetonázor je obrovská vzácnosť.
Napriek všetkému čo som napísala, pán X. stále je a navždy zostane v mojom srdci.
Nerozumiem mnohému, no jedno viem – že na úrovni srdca stále k pánovi X. cítim, ako mne veľmi blízkej ľudskej bytosti lásku.
Vždy som to tak mala, napriek všetkému čo mi kto v živote urobil, čo sa v živote dialo.
Vždy som to v sebe, v srdci cítila, bez zášte a hnevu.
Voči priateľom, partnerom a rodinným príslušníkom.
S niektorými nekomunikujem dodnes, no to neznamená, že nie sú v mojom srdci. Viem, že je to možno nepochopiteľné, no ja to takto naozaj v sebe mám. Bolelo ma to vždy, keď sa niečo nepekné dialo, no láska v mojom srdci vždy zostávala.
Pán X. bol mužom, ktorý ma doslova obral o všetko čo som vlastnila v hmote a čo som si myslela, že som.
Bol mužom, ktorý mi ukázal ako sa búrajú a ničia ilúzie, bol mužom, ktorý mi ukázal ako (ne)dôverujem svojmu vnútru a svojej intuícii, bol mužom, ktorý ma dostal na kolená ako žiaden iný pred ním, aby som uvidela a pochopila kým skutočne som. Bol mužom, ktorý mi ukázal, že život sa nehrá, aj keď on ho stále iba hrá.
Cez tento vzťah som prišla na to, že život sa IBA žije.
Každý deň nanovo. Každý deň inak. Každý deň s novou verziou seba samej.
V celistvosti a šťastí.
Teraz krok po kroku kráčam k sebe, som zase raz na ceste k sebe.
Prestala som svietiť pre tohto muža.
Zostala som dlhé mesiace úplne sama, aby som tú temnotu, ktorú som cez neho žila a aj tú svoju, ktorú som si nielen takto našla, zvedomila. Prijala presne tak ako i svoje svetlo. Lebo je moja súčasť. Už sa jej nemám dôvod báť. Lebo som ňou prešla. Lebo ona prešla mnou.
Urobila som kroky k sebe, zrelé kroky. Ktoré mali obrovský zmysel.
Urobila som kroky z lásky. Z lásky k sebe, k svojim stabilným hodnotám, ktoré sa roky nezmenili.
Sloboda, dôvera, láska, viera, nádej.
Som človek, ktorý žije slobodu a viem, že ju dokážem aj ľuďom dávať. Je to tak vzácna a tak málo oceňovaná komodita.
Vraciam sa k svojej vnútornej kráse a múdrosti.
Vraciam sa k láske, ktorou som a vždy som bola. Objavujem samú seba, opäť.
Spoznávam ešte lepšie, kto vo svojej podstate som.
Oslobodzujem sa z pút, ktoré som si sama navliekla.
Ešte stále sa neviem radovať a uvoľňovať, ide mi to veľmi pomaly a ťažko.
Nachádzam svoj životný rytmus a postupne si naň zvykám.
Ide to skutočne veľmi, veľmi pomaly, no každý jeden krok sa počíta.
Nachádzam hlboký vnútorný pokoj, lebo som pochopila, že práve pokoj, nie je cieľom života, ale jeho základom.
Verím, že na moje poklady, ktoré som si vzala späť, čaká niekto iný, kto mi bude i dávať, nielen brať.
Omrvinky si už neprosím. .Ď A K U J E M.
╰დ╮🤍╭დ╯ Dusamoja© 2024 renatahazakovaphotography, all rights reserved
aktuálne workshopy: https://www.dusamoja.sk
#dušamoja #zodpovednosť #duša #duch# vedomávoľba#šťastie#autorskeoriginaly#láska#harmónia#poznanie#múdrosť#freedom#love#happiness#choice#heart#soul#art#umenieprezdravie#cervenystan #formysoul #poetry#nature#krása#loveiseverywhere #Inspiration #Encouragement #Spirituallity
Comments