"Pred tým ako začala s prácou na džbáne, pripravovala si najskôr hlinu, prísady, vodu, rastlinné farbivá. Neuvedomovala si ale, že džbán už je skutočnosťou, že je iba na nej, aby jej dala tvar. Aj obloha už bola v džbáne ukrytá, lebo jej vetry hlinu vysúšali. I slnko v ňom bolo obsiahnuté, kedže jeho lúče hlinu prehrievali. Oheň v ňom bol prítomný, pretože ho vytvrdil. Všetky tieto zložky, vrátane jej sĺz, sa už stali súčasťami džbánu. A džbán tak je vesmírom. " (Barbara Wood, Posledná šamanka.)
Vždy som bola presvedčená, že ženské stretávania sú pozostatky starodávnych ženských rituálov, keď ženy trávili spoločný čas. Keď hovoria zo svojho vnútra i keď mlčia zo svojej najväčšej hĺbky, hovoria pravdu, bláznivo sa smejú, sú divoké i nežné, hlučné i tiché, cítia sa oživené. Keď sa potom vrátia domov, všetko je lepšie. Žena to tak odnepamäti mala, túži byť čas od času iba v spoločnosti žien, či už sama so sebou alebo i s inými ženami. Je to prirodzený ženský cyklus. V tomto cykle žena využíva a potrebuje i mužskú energiu. Je príjemná. Ono táto energia je pre ženy až prepychová, nádherná. A niekedy je to ako keby sme mali príliš veľa sladkostí. Žiada sa nám dať si počas niekoľkých dní iba trochu suchej ryže. Raz za čas to tak potrebujeme.
Naše telo je úžasný nástroj, ktorý cez dych, pohyb, tanec, načúvanie, jeho pozorovanie dokáže aktivovať samo liečiace procesy. Pomôcok k liečeniu samej seba je na tomto svete asi toľko, koľko je na svete žien, no ženy radi využívajú akúkoľvek tvorivú činnosť, ideálne v spojení s prírodou a jej rytmami.
Rytmy prírody sú prirodzeným pulzovaním všetkého živého. Kedysi sme my ľudia, nielen ženy, tento rytmus vnímali a boli sme jeho súčasťou. Chápali sme, že všetko má svoju postupnosť a vývoj a nie je možné preskočiť žiaden cyklus. Rastlinky sú pre nás ženy možno najbližšie a i od rastlín sme sa mohli naučiť, že všetko podlieha univerzálnym vesmírnym zákonom. Všetko živé i neživé v prírode môžeme vnímať ako vyjadrenie univerzálneho vesmírneho zákona. Sprevádza nás odjakživa. Lieči, živí, chráni a poskytuje nám všetko, čo potrebujeme pre život.
Dnešný človek vníma prírodu a jej súčasti ako neživé veci, ktoré nám majú len slúžiť – česť výnimkám. Nevidíme v nej svojich učiteľov, spoločníkov, priateľov. Vraciame sa k objavovaniu tohto poznania a skutočnej podstate a významu. Rytmus nášho života je v princípe rytmom prírody v nás. Nový život prichádza zo semienka či vajíčka, rastie, postupne dospieva a dozrieva, prináša plody, začne vädnúť a odchádza naspäť do zeme. Naše srdce je to, čo nás udržiava nažive, jeho rytmus. Ak sa vychýlime z rovnováhy a narušíme prirodzený chod procesov v našom vnútri, odzrkadlí sa to hneď na práci srdca. Je najcitlivejšie na disharmónie a extrémy. Žena má svoj prirodzený a jedinečný rytmus. Často prehluší rytmus vonkajšieho sveta, ten náš vnútorný. Príroda nás bezpodmienečne podporuje v naladení sa na náš vlastný, jedinečný rytmus, ak jej to dovolíme. Silný liek k samoliečeniu je i smiech. Smiešne i "špinavé" príbehy, ktoré si ženy medzi sebou rozprávajú zaháňajú nielen depky, no môžu čierne srdce bolesti postupne aj úplne vyhojiť a žena je šťastnejšia ako predtým.
Opakované návraty do nespútaného stavu znamenajú pre ženu obnovu jej psychických zásob pre jej plány, rodinu, vzťah/y, tvorivý život vo svete na povrchu. Každá žena, ak zostane príliš dlho vzdialená od svojho psychického domova, sa nakoniec unaví. Tak to vždy bolo a je a tak to aj má byť. Potom až začne hľadať svoj cyklus, rytmus vykročenia a návratu, ďalšieho vykročenia a ďalšieho návratu. Máme dar nesmiernej vitality duše, že niekde hlboko je niečo volajúce, niečo staré, čo vyvystane na povrch nášho vedomia a začne … naliehavo volať späť k našim pravým povahám a prirodzeným rytmom.
Lebo v samotnom jadre všetkého v našom živote tkvie naša radosť, potešenie, ten ženský raj, miesto, kde je čas a voľnosť iba byť, blúdiť, žasnúť, písať, spievať, tvoriť, nebáť sa…Aj vlci, keď sa ženú za potešením alebo nebezpečenstvom, najskôr znehybnia. Sú ako sochy, sústredia sa aby videli, aby počuli, aby cítili čo je tam…aby vnímali v najzákladnejšej forme. Vracia sa domov, aby oživila zmysel seba i duše. Aby obnovila svoje hlboké a nesmierne poznanie.
Keď sa my, ženy, zastavíme a sústredíme sa, môžeme objaviť divošku. Ja som ju znovuoživila na tanečnej medicíne s Marcelkou Berith a vrelo a zo srdca túto skúsenosť odporúčam a odvtedy svoju divošku cítim a vnímam oveľa viac a intenzívnejšie.
"Je to naša schopnosť vidieť, to čo je pred nami pomocou sústredenej mysli, zastavením sa, sledovaním, vnímaním, počúvaním, pomocou pocitov a chutí. Sústredenie mysle znamená využívať všetky naše zmysly, vrátane intuície.
Ak sa stratilo sústredenie mysli, iba sa posaď a buď kľudná. Uchop myšlienku a kolíš ju sem a tam. Niečo z nej si ponechaj a niečo odhoď, sama sa obnoví. Nemusíš robiť nič." (Clarissa Pinkola Estés, Ženy, ktoré behali s vlkmi. )
Comments