Srdce ty choď, ty máš krídla

Ide o prepis audio nahrávky, ktorú som začiatkom leta zdieľala s úzkym kruhom mne blízkych žien. Neviem túto nahrávku technicky zdieľať v audio podobe, čo mi je trochu ľúto,  lebo je omnoho autentickejšia, je v nej cítiť rannú atmosféru so spevom vtákov v pozadí...

Preto som ju prepísala. Keby som tento blog písala dnes, iste by bol štylisticky napísaný úplne inak, no vedome som všetko prepísala tak ako som to vtedy, v tom momente,  v tej nahrávke povedala. Preto, je tento text taký aký je. Toľko k jazykovej stránke textu...  

a ostatné...to si už precíťte vy sami. 

...

"Práve sa nachádzam v Banskej Štiavnici, pri tajchu Vodárenska a rada by som s vami zdieľala jeden, môj, pre mňa v tomto momente až mystický zážitok.

Som tu už od piatku na workshope Community building  ale o tom teraz nechcem rozprávať.  (Bol to veľmi silný, dôraz je na slove silný a tiež veľmi transformačný víkend, kde som si akoby na bezpečnom ihrisku mohla doslova vyskúšať a hlavne prežiť a precítiť to, ako komunikujem a ako moju komunikáciu vníma a či vôbec moje okolie. Nie že by som to dovtedy nebola vedela, no akosi viac sa cez ten víkend presvietilo to, že ľudskosť, otvorenosť a dôvera sú kľúčové.)

Dnes ráno, teda celú noc mi šli hlavou rôzne veci.

O 5:45 som sa bez budíka zobudila a bez toho aby som to plánovala, mi prišiel taký vnútorný popud. V tom momente ako som otvorila oči som vedela, že obleč sa, zober si so sebou veci a choď sa okúpať.

Tak som to aj urobila.

Keď som sem prišla, najskôr ten zážitok kráčania po meste, ktoré ešte spí... Štiavnica ma svoje magické čaro, mám ju rada, chodievam sem často, no takto som ju ešte nezažila. Bola som jediný človek, ktorý po nej kráčal, mohla som si vychutnávať atmosféru prebúdzajúceho sa dňa.

Prišla som k tajchu, našla som si miesto na strane od lesa. Vyzliekla som sa do naha a šla som sa okúpať.

V tom tichu, ktoré nebolo ticho, v tom rannom svetle, v tom ako sa slnečné lúče dotýkali vrcholkov stromov, v tom ako som sa spájala s vodou, rozprávala sa s ňou, spievala jej a keď som doplávala do stredu jazera a pozerala som sa hore na nebesá, ... tak v tom som sa cítila úplne celistvá.

Bol to pre mňa jeden z najmagickejších životov v mojom živote ...! ... (takto som sa preriekla, žeby náhoda?) Chcela som povedať najmagickejší moment v mojom živote, kedy som si uvedomila ešte hlbšie, že ten svoj zdroj mám v sebe.

A že, keď som v spojení s prírodou, tak som jej súčasť a vytváram s ňou komunitu, ktorá je ale na úplne inej úrovni ako tá ľudská, ktorú bez pochyby potrebujem tiež ...preto to tu teraz nahrávam.

Ale tá iná...komunita, to prepojenie s tým, čomu tak mnoho krát nerozumieme, je omnoho hlbšie.

Bola som v tej vode asi hodinu, vôbec nebola studená,... teraz mi je trochu chladno a keď som z nej vystupovala po tej hodinke cca, vzhľadom k mojej fotografickej deformácii, som si šla vybrať fotoaparát, že si idem ešte urobiť jednu fotku, alebo že si natočím hladinu vody, aby som si mohla nejakým spôsobom pripomenúť túto chvíľu, tento moment cez obraz. 

A neuveríte, čo sa stalo.

Ja som do tej vody spadla, zabalená do uteráka, tak ako som bola zabalená na tom brehu akoby mi tá voda povedala:

Nie, moja načo ti je ten mobil. Tu stoj a uchovaj si to vo svojom srdci. A tak som to potom aj urobila.

Akoby ma neviditeľná ruka stiahla aj s uterákom do vody...

Stála som vo vode a smiala som sa...

Potom som prešla na opačnú stranu. I sem umiestnili lavičku, takú aké sú po celej Štiavnici v spojení s motívom Maríny - a na tejto lavičke je napísané:

Srdce ty choď, ty máš krídla.

Je to desiata strofa z básne Marína...

A ja, dovoľujem môjmu srdcu ísť, lebo viem, že má krídla." 

Ďakujem, že môžem toto s vami zdieľať, 

za váš čas 

a želám vám mnoho takýchto splynutí a najmagickejších životov vo vašich životoch...