Oslavy života. 

Pred dvomi týždňami som oslavovala 54. narodeniny.

V mojom živote bolo veľa narodeninových osláv, takých skôr rodinných, no iba pár mi zostalo zapísaných v mojej duši.

Tie, na ktoré si spomínam s láskou, s nadšením a radosťou, boli spojené s niečím výnimočným.

Napríklad, keď som pred 11 rokmi dostala k narodeninám ako dar psa. Nenadarmo sa hovorí, že lásku si nekúpiš, jedine ak si kúpiš psa. Dostala meno Jeannie a je moja verná spoločníčka už 12 rokov. Keď som bola u chovateľky, pozrieť šteniatka, tak Jeannie bola malá drzaňa, ktorá preskočila ohrádku a bežala rovno ku mne. Síce som tam vtedy prišla s tým, že ešte sa rozhodnem, ktoré šteniatko si vyberiem, no nakoniec to skončilo tak, že šteniatko si vybralo mňa.

Naučila ma láske, tešiť sa z prítomnej chvíle, hrať sa vždy a kdekoľvek ...keď mi niečo neprospieva tak aj zavrčať a občas aj zabrechať, ak ma nie je počuť.

Z dnešného pohľadu, to boli tie dôležité momenty v živote, kedy som si dovolila byť videná, mať sa rada a byť si vedomá seba samej. Toľko k mojej zvieracej bytosti a spoločníčke v jednom.

Druhá moja narodeninová oslava bola moja 50tka v rozkvitnutom čerešňovom sade. Poviete si, no bóoože...

no ale ja mám narodky vo februári. Tak veľmi a dlho som si priala mať oslavu narodenín v rozkvitnutom čerešňovom sade, že som si ju aj naozaj z mojich snov preniesla do reality. 

S podporou môjho muža a priateľov, hlavne Livky. 

No ...čo vám poviem...bola som dojatá a šťastná zároveň ...

a vlastne.... keď teraz nad tým premýšľam, tak trochu ma i Jeaniie, priviedla k realizácii tohtoročnej narodeninovej oslavy. Pri nej som si uvedomila, ako mi práve vtedy, keď som ju dostala - a odvtedy to robí každý deň - pomohla, už iba tým, že bola. A že som tomu malému tvorovi za jej lásku a prítomnosť v mojom živote nesmierne vďačná.

Takto som vďačná ale aj mnohým iným - aj ľudským - bytostiam.

Mužom môjho života, ktorí mi ukázali aké je to úžasné byť ženou. Iba byť... krásnou, krehkou, milovanou... obklopovať nehou a tiež byť obklopovaná nehou, s úctou a s rešpektom. Aj tým, ktorí mi povedali možno iba jedno slovo, dali si so mnou kávu a v priamom prenose mi ukázali ako to muži majú, priniesli napálené Cdčko, či pomohli s niečím, s čím som si nevedela rady. Tak mužsky, bez kecov, činom. Tým, ktorí so mnou prekecali celé noci...iba zdieľali svoje pocity (hej, aj oni to vedia), lebo mohli a chceli... a nemali potrebu ma zvádzať.

Ďakujem mužom v mojom živote, za ich podporu a ich vnútorným ženám, ktoré sa neboja vystavovať na svetlo božie. Mám pocit, že iba tí muži, ktorí sú v kontakte so svojou vnútornou ženou, môžu a sú pre ženu po ich boku naozaj oporou. Čo my ženy (nech sme akokoľvek emancipované a silné) naozaj vždy vítame a potrebujeme.

Celý môj život som bola viac v kontakte s mužským kolektívom. Pravdupovediac mi aj vyhovoval. Ak tam nebolo veľa žien, bolo to vždy príjemné, priame. Ak vznikla hádka, prebehla, vymenil sa názor, pohľad, vysvetlilo sa o čo šlo a ... pokračovalo sa akoby sa nič nestalo. V ženských kolektívoch som to tak nemala. My ženy tikáme inak, máme pamäť ako slon...a nie vždy je to s nami ľahké. Veď to by bola aká nuda, keby sme boli každý deň rovnaké....

Každý deň je zo mňa iná žena...la ...la ...la.... ( a niekedy aj počas dňa) ...

ALE

aktuálne sa v čase u mňa niečo veľmi zmenilo. Cítila som, že ženy potrebujú byť so ženami. Zdieľať, cítiť, plakať, smiať sa na ženských veciach, ktorým muži nemusia vôbec rozumieť. Cítila som, že i ja mám silnú potrebu byť so ženami.

Že medzi ženami si hýčkame svoje ženstvo, láskavosťou, nežnosťou a sesterské vzťahy nemusia byť iba pokrvné. Že v mojom živote bolo mnoho žien, bez ktorých by môj život bol bez šťavy. Bez lásky, bez radosti a šťastia, bez potokov sĺz, ktoré boli očistné a životodarné...

Tak som si postupne rozpomínala, ako to v mojom živote bolo a čo mi tak najviac utkvelo v pamäti.

Rozpomenula som si na situácie úsmevné, smutné, dramatické, poučné, kreatívne, láskyplné, dôverné...rozpomenula som si na slová, vône, nápoje, miesta...rozpomenula som si na ženy, ktoré vniesli do môjho života vášeň, spojili vo mne môjho vnútorného muža a vnútornú ženu do celistvej bytosti, kde obidve jej časti sú dôležité - každá v inej chvíli a každá iným spôsobom. Rozpomenula som si, že keby sa v tých chvíľach nebola prejavovala práve tá konkrétna moja časť, tak by som dianie zvládala inak...rozpomenula som si na objatia,

tie krásne liečivé objatia, ktoré vracajú dôveru - v seba, v život, v bytie...

A rozpomenula som si na každú jednu ženu, ktorá bola v mojom živote a uvedomila som si ju ako časť seba. Vo svojom vnútri.

Každá zo žien môjho života mi dala dar.

Mama mi dala predovšetkým dar života a jej za tento obrovský dar úprimne ďakujem. Cez ňu zároveň všetkým ženám môjho rodu.

Každá zo žien môjho života mi dala v tej chvíli, v ktorej pri mne stála do rúk akýsi pomyselný kľúčik, ktorý mi otvoril okno, dvere či bránu a ja ...som mohla vykročiť s ľahkosťou ďalej.

Do sveta,

lásky

vzdelania

múdrosti

objatí

dojatí

dôvery

úprimnosti

radosti

vášne

tieňov

malých smrtí

do

celistvosti

....

Preto som zvolala a pozvala ženy môjmu srdcu blízke, do červeného stanu, ktorý stojí veďľa môjho domu. Tým, ktoré si na poslednú chvíľu, v nezvyčajný čas, v pondelok o 13:00 mohli vytvoriť priestor a osobne prišli, som sa úprimne a osobne poďakovala a povedala im, čo v ktorom momente môjho života pre mňa urobili a ako ma to na mojej ceste podporilo.

To, že táto oslava sa udiala v indiánskom červenom típí, bolo pre stretnutie kruhu žien viac ako symbolické. Vytvorila som tu spolu s týmito ženami priestor, kde môže spočinúť každá z vás a ak to tak budete cítiť i so svojimi mužmi. Vtedy, keď budete hľadať svoj domov. Ten vnútorný, ktorý každý z nás hľadá, keď máme pocit, že práve nesvietime. Vtedy si dovoľte spočinúť v tomto červenom stane, v ktorom sa odnepamäti stretávali a liečili ženy. 

"Nech krásny červený stan žije a otvára svoje dvierka pre všetkých, ktorí ho potrebujú cítiť v srdci. Tajuplné miesto výživy pre život. " citujem slová Marcelky Berith.  

To svetlo, ktoré sa rozsvietilo je prenádherné...a iskierky sa zapaľujú aj ďalej...a rozsvecujú ďalšie a ďalšie svetlá...

Niekedy málo stačí k tomu, aby aj v tej najväčšej tme zasvietilo svetlo...

Aj príroda nás v tomto podporuje, ak sa na ňu naladíme. V tomto období nám prináša každým dňom svetla viac a viac.

Svieťme ...sebe a potom sme svetlom i pre iných.

Ďakujem

p.s. ja viem, je to zdĺhavé, Boris by mi povedal, že " škrtaj sunshine...škrtaj..." tomuto rozumiem asi iba ja, ale nevadí. Má to tu byť. Niekedy vám túto story porozprávam.

tak škrtám a zostáva:

posolstvo nielen na prichádajúci  mesiac /marec/

Dôvera, svetlo a láska