Múdrosť prítomných okamihov

V nedeľu som sa vrátila z víkendového lektorského workshopu tanečnej medicíny s Marcelou Berith.  Po troch dňoch strávených v odvahe a dôvere, v kruhu žien, ktoré vstupovali do svojej vlastnej sily cez zážitky z tanca precítené telom (tak ako to iba ženy vedia a robia) som sa vrátila domov nadšená no i unavená, plná dychu, emócií, uvedomení svojich hĺbok, svojho svetla i tmy... 

 ...vystúpim z auta, nadýchnem sa lesného vzduchu a začujem plač. Plač mačky.

Hm...už bola tma, telefónom som si svietila najskôr na zem. Nič. Postupne som šla za zvukom, mám veľmi citlivé uši, tak som rýchlo pochopila, že mňaukanie neprichádza od zeme. Okolo nášho domu rastú buky a duby aj do výšky viac ako 15 metrov. Mačka bola na jednom z nich, iba jej oči sa zablysli, keď som na ňu zasvietila mobilom. Bola úplne hore, v takej tej spleti, korunke imelových konárov. Vedela som, že už teraz nič neurobím a tak som sa pobrala domov.

Ja sa v mačkách vôbec nevyznám, som skôr psomil, no viem, že mačka dokáže na strome stráviť i niekoľko dní. Aj tak mi nebolo jedno počúvať ten mačací nárek.

Ráno som sa pokúšala spojiť s kýmkoľvek, o kom som si myslela, že by mohol pomôcť. Od požiarnikov, cez rôzne inštitúcie zachraňujúce mačky, ochranu zvierat, mestský úrad, ľudí, ktorí chodia orezávať stromy, kamarátov o ktorých som si myslela, že budú vedieť poradiť, písala som status na FB, od ktorého som očakávala nejakú operatívnu podporu. ...zistila som, že systém nefunguje, že sa iba tvári, že vôbec nejaký je...resp. že ho riadia ľudia, ktorí sa riadia manuálmi a vôbec nie ľudskosťou.

Všetci oslovení mali rovnaké rady, ktoré neviedli k žiadnemu výsledku...dokonca na Fb písali ľudia to isté, vôbec nečítali, čo už iní uviedli... Vrchol bol, keď z jednej organizácie, ktorá sa vyslovene stará o mačky a z ich strany neprišla absolútne žiadna podpora a ani rada smerom k nejakej pomoci, mi podvečer prišla správa, že ak chcem, aby som poslala fotku mačky, že napíšu príspevok a zverejnia...neposlala som.

Mačku sme nakoniec "zachránili" sami, natiahli sme okolo stromu plachtu, pre prípad, že by spadla... a nakoniec aj spadla. Pri lezení smerom dole sa šmykla, no plachta zmiernila náraz, mačka sa otriasla a ušla...odkedy bola na strome neviem, zo stromu zliezla či spadla okolo jedenástej.

V pondelok som mala v súvislosti s mačkou ešte aj dramatický, no zároveň aj pozitívny zážitok. Potrebovala ísť na nákup, lebo sme čakali návštevu. Keď som sa vracala, videla som, že za železničným priecestím stoja policajti, no neriešila som to - často tam chodia, myslela som si, že sa tam chodia zašívať...

No, keď som okolo nich prešla, pohli sa...cesta v lese, kľukatá, nevidela som, že sa pohli za mnou. Až keď som zaparkovala pred domom a už bola znovu pod stromom pri mačke, počula som policajné sirény...policajti boli za mojím autom. Krátky rozhovor o nezastavení na stopke...fúkanie...vysvetlenie situácie...a čuduj sa svete, aj policajti môžu byť ľudia. Nedali mi pokutu, boli veľmi priateľskí a podporujúci.

Prešiel utorok, streda a vo štvrtok mi okolo tretej poslal môj partner foto s mačkou na strome a komentárom: "...asi ťa nepoteším, mačka je zase na strome."

Moja prvá reakcia bola, "...ó bože". No po chvíľke zamyslenia som sa upokojila a povedala som si, že veď keď je tam zase, asi má na to nejaký dôvod a iste zase zlezie. Tak som od štvrtka denne postávala pod stromom a pokúšala sa mačku posmeliť v lezení smerom nadol.

Štvrtok a piatok prešli, mačka nocovala na strome a miaukala.  Miaukaním sa ozýval celý les. V sobotu doobeda, keď už bolo na nej vidieť, že už nie je až taká vitálna, som sa rozhodla, že idem skúsiť ešte raz niekoho osloviť a našla som človeka, ktorý chodí orezávať stromy a bol ochotný prísť pomôcť. Tak som vyšla von, pozrieť sa aký je stav. Mačka bola stále na strome. Pomaly začali prichádzať jej kamošky a jedna z nich -očividne jej ochrankyňa, ako sa neskôr ukázalo- keď prišla pod strom, tak mača na strome začalo mňaukať žalostnejšie. Rozbehlo sa smerom dole, leda liezlo smerom dole a ako liezlo a nakláňalo sa smerom za čiernou mačkou na zemi, stratilo rovnováhu a letelo dole z celkom veľkej výšky. Dopadlo na štyri, otriaslo sa, ale nebežalo preč tak rýchlo ako v pondelok. Chvíľu zostalo stáť, potom pobehlo, zase zostalo stáť, pobehlo a tak som ho sledovala až do jeho úkrytu. Aby som sa presvedčila, či je v poriadku.  Nechala som mu tam mačacie mäsko. Po chvíľke vyšlo a vyhladované všetko zjedlo. O chvíľu sa vybralo spokojne k inej chate.

Neskôr, asi o tri hodiny, prišlo k nášmu domu, tak som mu dala ešte žrať a zdá sa, že je  úplne v poriadku. Dokonca sa už začalo s kamoškami a kamošmi klbčiť...

Z môjho - ľudského- pohľadu, má jeden zo siedmych životov už asi minutý. No kto vie, ako to skutočne je....

Volám ju Tesla, pretože má na hrudi čierny fľak, ktorý mi, keď som ju pozorovala zo zeme, pripomínal symbol  auta Tesla.  

Bolo zaujímavé pozorovať, nielen dianie okolo mačky, jej spolu-súkmeňovcov, no i to, ako ľudia v mojom okolí a ako som i ja reagovala na celé toto dianie. Ozvali sa mi ľudia, ktorých som už veľmi dávno nepočula a nereagovali na iné podnety vychádzajúce od mňa. No mačka bola spúšťač.... Niektorí sa na mňa pozerali ako na divotvora, ktorý pre mačku /pch/ dokáže robiť toľko zbytočností...iní, boli pozitívni a vyzdvihovali to, čo som pre ňu urobila; väčšinou tí, ktorí tak či tak, všetko čo urobím vnímajú ako úžasné. Neberte to ako hodnotenie ich reakcií,  ide čisto o pozorovania prítomných chvíľ. 

Ja som si vedomá toho,  že som to všetko urobila preto, lebo som to tak cítila. A bolo to moje rozhodnutie a aj moja zodpovednosť, čas a energia. 

Uvedomila som si, že presne tak, ako to bolo v tomto prípade, to máme aj v živote, v rodine, v meste, v spoločnosti...vo svete. Mala som potrebu - zachovať sa ako človek - niečo v tejto situácii pre mačku urobiť. Vedela som, že keď vyčerpám svoje možnosti, bude to na prírode, aby sa diali veci, tak ako sa majú diať, prirodzene...

Premýšľala som, prečo vôbec mačka na strom vyliezla... vzhľadom na minulé skúsenosti, som hneď podozrievala susedovho psa. Ten často naháňa divo žijúce mačky z lesa, vyženie ich na strom a potom pod ním šteká. Mačky po chvíli, ale zo stromu zlezú. Niekedy im treba pomôcť, lebo sa zakliesnia...také sa už dialo. Vtedy sa aj my, ľudia, podujmeme urobiť to, čo v tej chvíli vieme a môžeme.

Iný susedov pes, taktiež ich občas naháňa, dokonca mi jeho majiteľ, poľovník, povedal, že aj pred líškou sa mačky schovávajú na strom. O tom som ja netušila.

Kedže som pod stromom s mňaukajúcou mačkou strávila počas tých pár dní naozaj niekoľko veľa hodín, videla som diať sa i iné....napr. to, že mačky sa rozmiestnili v určitom priestore tak, aby ich mača na strome videlo zo všetkých strán a tým mu pomáhali, akoby dodávali odvahu, či komunikovali s ním telepaticky, netuším, no bolo to veľmi cítiť, že vtedy sa v ich spoločnom priestore niečo dialo na inej, ako na našej ľudskej úrovni... toto zafungovalo v pondelok, keď mača zliezlo relatívne dole a nakoniec spadlo do plachty.

Tiež som videla, ako sú niektoré mačky vodkyne a iné ich pokojne a pokorne poslúchajú. No tiež som videla, kocúra, ktorý ich naháňal a aj pred ním sa ukrývali mačky na strom. Celkom drsné to bolo. Pre mňa horší pocit, ako keď ich naháňal pes. Kocúr ich najskôr napadol, strhla sa bitka a napadnutá mačka sa z nej oslobodila a zachránila útekom na strom. Vyhnanie a napadnutie svojím druhom na mňa pôsobilo oveľa drsnejšie a dramatickejšie.

Čo tým vlastne chcem povedať?

Že byť v prítomnosti nemusí byť príjemné, no deje sa, robí sa tam to, čo sa diať má.

Nie je na nás posudzovať, či to tak má byť alebo nie. 

Je to vždy rozhodnutie niekoho konkrétneho a zároveň aj jeho zodpovednosť. 

Trebárs aj mačky.

Príroda nás to dokonale učí.

Otvorenosť a spontánnosť je jedna z ciest, ako byť v prítomnosti a zároveň je to jedna z najbezpečnejších vecí akú tu máme.

Stačí dôverovať.