jednoducho    Ž E N A

Príbeh(y)  

o slobode, dôvere, láske, vedomých rozhodnutiach ...príbeh(y) života, príbehy žien ...

je ich toľko, koľko žien je na tomto svete. Každý je iný a predsa je v každom čosi, čo všetky ženy sveta spája. 

Dnes, tu na tomto mieste,  si môžete prečítať príbehy dvoch žien. Žien, ktoré sa poznajú z pohľadu pozemského vnímania času relatívne krátko, no intenzívne. Pocítili, že v tomto živote a na tomto svete majú isté chvíle zažiť spoločne. Chvíle emotívne, silné a plné láskavosti. Sily, odvahy, rozhodnutí... 

Rozhodnutí a skúseností, ktoré vedú k slobode. No každá z nich ich zažila a prežila inak. 

Som vďačná, že som Martinku Komorovú spoznala na workshope tanečnej medicíny a že sa naše cesty v tomto čase krásne a intenzívne spojili.  

Vnímam silno, že nielen pre mladú ženu je veľmi dôležité, aby cítila podporu starších a skúsenejších žien. Clarissa Pincola Estés zdôrazňuje dôležitosť vzťahov medzi ženami, či už sú to pokrvné príbuzné, alebo "spriaznené duše". Hovorí, že žena môže mať viac matiek okrem tej svojej vlastnej. Sú to ženy, ktoré sú pre ňu príkladom, vzorom, autoritou, ktoré ju môžu niečo naučiť, alebo ju podporia a ochránia.  

I opačne to funguje. Mladé ženy môžu podporiť staršie, práve novými spôsobom života a bytia  a takýto nový postoj, pohľad a bytie môže byť  a aj je  naozaj liečivý - tak ako to bolo u mňa.

♡ Príbeh prvý.   

Pôrod do vody... niečo, čo som zahliadla medzi fotkami mojej priateľky, s ktorou som sa nevidela asi 7 rokov. Mohla som mať vtedy 25. Ešte som neplánovala mať deti, ale dotklo sa ma to natoľko, že som vedela, že takouto cestou by som chcela kráčať. Muselo sa odvtedy udiať ešte mnoho vecí, aby som sa postupne začala pohrávať s myšlienkou stať sa matkou. V mojom živote sa diali zmeny, ktoré postupne menili mňa aj celý koncept, ktorý som doposiaľ žila. Odohralo sa pár osobných bojov, púšťaní a odovzdávaní sa, aby som mohla k životu začať pristupovať v oveľa väčšej dôvere, než kedykoľvek predtým. 

Keď sa uvoľníte do prúdu života, síce stratíte nad ním kontrolu, ale privedie Vás tam, kam Vaša duša už dávno vie, že chce smerovať. A to sa stalo aj mne, uvoľnenie, ktoré je nevyhnutné na to, aby ste prešli pôrodnými cestami. Neviete, čo je na druhej strane, ale cítite, že je tam život.

Tak som sa dostala do komunity, v ktorej boli ženy, pre ktoré bol domáci pôrod bezpečným a samozrejmým spôsobom privedenia svojich detí na svet. Práve vďaka nim som nemusela čeliť zvýšenému náporu pochybností a strachov, ktoré naša väčšinová spoločnosť voči tejto prirodzenej veci vytvorila.

Múdrosť žien, skúsenosti a hlavne znalosti ženského tela, toho čo mu je a čo naopak vôbec nie je prirodzené ma postupne priviedli do bodu, v ktorom som cítila obrovské bezpečie. Moje telo bolo zdravé a ja som už dávnejšie dospela k tomu, že všetko čo sa mi v živote deje má svoj zmysel a význam. Že nič nie je náhoda a preto ani pôrod doma pre mňa neznamenalo "nechávať veci na náhodu". Práve naopak, cítila som, že nebránim tomu, čo sa má prirodzene stať.

Pred prvým pôrodom som zistila, že v Čechách sú vyštudované pôrodné asistentky a že nejedna z nich riskuje vysoké pokuty a zastavenie svojej činnosti, aby mohla podporiť to, čo v iných krajinách je samozrejmosťou a čo považuje za právo každého človeka – prirodzený pôrod v rešpektujúcom a láskavom domácom prostredí. Ďalej som sa dostala na dva kurzy hypnopôrodu, ktoré viedli úžasné duly a moja myseľ mohla vďaka všetkým dostupným informáciám odpočívať a neklásť si otázky "Čo ak"?

Prvý pôrod som síce nestihla pripraviť bazénik, ale bola som až do konca prvej doby pôrodnej vo vani. Celý čas som bola neskutočne vďačná za vodu, ktorá ma hladila a uvoľňovala zo mňa napätie. Po skončení prvej doby si moje telo prirodzene vypýtalo vyliezť von a pôrod malého kozoroha sa už odohral "na súši". Bez veľkých poranení, avšak trochu neistá čerstvá mamina, ktorá sa bála zdvihnúť dcérku zo zeme, kam ju predo mňa položili.. Neskutočná radosť, láska, pokoj a vďačnosť. Vloženie placenty do Zeme, nad ktorou sme zasadili strom lipy.

Druhý príbeh sa odohral v predvečer Beltainu, či skôr popoludní. Predchádzal mu veľmi hlboký a výnimočný predpôrodný rituál s priateľkami. Dve z nich prišli k pôrodu, čo pre moje telo znamenalo, že už nie je na čo čakať a kontrakcie nabrali na sile tak, až som sa bála, že pôrod v bazéne opäť nestihneme. Nakoniec malý býčik počkal ešte tri a pol hodiny kým sa narodil, takže voda mohla priniesť dostatočné zmäknutie a uvoľnenie tela aj celého procesu. Dieťatko som chytila vo vode do vlastných rúk a privinula si ho rovno na hrudník. Z tohto momentu sa odvíjali aj ďalšie pocity pokoja, sily a sebavedomia. 

So všetkou úctou ďakujem sebe aj všetkému a všetkým zúčastneným, že som si mohla chytiť život do vlastných rúk...

Martina.

♡ Príbeh druhý, o 23 rokov skôr a súčasnosť.  

Niekedy nám život prinesie skúšky, na ktoré sme vôbec nečakali a na ktoré ani nie sme pripravené. Ak žena príde o dieťatko, neznamená to, že prestáva byť mamou.

Pár týždňov zažila ten pocit, aké je to v sebe nosiť nový život. Je stále mama.

Hoc, okolie ju tak nevníma. Môžeme byť empatickí, no nikdy nedokážeme kráčať v topánkach druhého človeka. Preto ani nie je možné absolútne sa vcítiť do pocitov mamy, ktorá prišla o dieťa. Najťažšie človek odpúšťa sám sebe, pretože čas sa nedá vrátiť späť. Avšak poučený vlastným zlyhaním sa môže zmeniť a začať nový život v pravde a láske.

Hoci som zažila to isté, každá z nás to predsa len bude prežívať inak. Zatiaľ čo jedna sa potrebuje vyrozprávať zo svojej bolesti, inej vyhovuje skôr liečivé, hojivé ticho. Takéto ticho môže trvať i roky. Až kým sa môže udiať to, že s pocitom zlyhania, viny a hanby sa môže žena zdôveriť niekomu, kde cíti bezpečie a prijatie. Moje bezpečie boli dve priateľky, ktoré iba samé sebou vytvorili priestor, kde sa mohli dlhoročné rany zahojiť. Objatím, prijatím a slovami - som tu pre teba- ma podporili na ceste k uzdraveniu. Ešte dôvera - tá zohrala obrovskú rolu. Moja dôvera v nich a ich dôvera vo mňa. Tak ako sa to deje už roky medzi ženami. Také to neviditeľné puto, ktoré nás spája naprieč časom a vekmi.

Túto dôveru som veľmi silno cítila z mojej priateľky Martinky, ktorá ma pozvala najskôr na jej predpôrodný rituál, ktorý bol pre mňa stelesnením nehy a ženskej krásy. Viedla ho Danielka Gerberová a bol to prekrásny zážitok, počas ktorého sme naozaj boli silne prepojené v jeden celistvý celok.

Martinka nám pripravila ceremoniálne kakao a keď ho rozbalila, tak sme všetky v nemom úžase uzreli na kakau symbol embrya. Bol to moment, pri ktorom sme sa všetky rozplakali. Ďalšia magická vec sa udiala ešte pri krájaní kakaa. Martinka ho krájala s veľkým nožom a keď urobila prvý rez, tak sa kakao rozdelilo na tri kusy a to tak, že embryo v jeho strede zostalo neporušené.

Nehu, lásku, dôveru a silné spojenie žien som cítila počas celého poobedia.

O týždeň neskôr prišla Martinka, už s veľkým krásnym bruškom, pár dní pred pôrodom, aj s jej malou dcérkou Elinkou do rozkvitnutého čerešňového sadu, kde sme spoločne tancovali, spievali, tvorili a užívali si krásu rozKVETu.

O niekoľko dní neskôr mi Martinka napísala, že by bola rada, ak to bude pre mňa možné, aby som bola pri jej domácom pôrode a nafotila jej tieto neopakovateľné chvíle. Bola to pre mňa veľká výzva a zároveň som nesmierne vďačná za dôveru, ktorú mi týmto Martinka vyjadrila.

Pokúšam sa opísať neprenosný zážitok, ktorý vnímam a cítim ako zázrak zrodu života v dôvere v seba, vzájomnej dôvere k žene, dule, ktorá Martinku nesmierne láskavo počas celého pôrodu sprevádzala a v dôveru k nám ženám, ktoré sme smeli byť pri tom. 

 Tiež som veľmi vnímala nesmierny pokoj a silu muža, otca dieťatka. Dojatá a nesmierne vďačná som cítila ako v odovzdaní sa a dôvere v seba prichádzal na svet nový človiečik. A v takomto naladení, keď uzrel svetlo sveta a Martinka si ho chytila so svojich rúk a priložila na hruď tak mi bolo jasné, že Samkovi, ktorý sa narodil v nedeľu v poobedných hodinách Martinka dala obrovský dar - prekrásny príchod na svet. Celý čas sa usmieval a na všetko mal toľko času, koľko potreboval. Presne tak ako Martinka, ktorá doslova a do písmena cez jej rozhodnutie rodiť doma do vody vytvorila priestor na uchopenie vlastného života do svojich rúk a presne tak si objala i malého Samka .

Keď som tento magický a nesmierne dojemný zažitok popisovala mojej dobrej priateľke Svetlanke Oboňovej Göthovej tak mi s láskavosťou jej vlastnou povedala:

"Je úžasné, že žijeme v takej požehnanej dobre, že sa môžeme vracať k tomu, čo nám ženám je od prírody a vekov prirodzene dané a že to dnes môžeme robiť vedome. "

Želám si, aby každá žena mohla priviesť na svet dieťa tak, ako to ona sama cíti a ako to jej nastaveniu, viere a potrebám vyhovuje.

Želám si, nech sa každá žena môže cítiť ako žena, i keď nie je "viditeľná" matka.

Pretože hodnota ženy sa nevyjadruje iba počtom detí, ktoré priviedla na svet a vychovala.

Pretože hodnota ženy je daná už len tým, že na tento svet prišla ako žena, ako vzácna ľudská bytosť, ako človek. 

S úctou a láskou k životu a k ženám,

Renata.