Čaro obyčajných vecí

29.03.2012 zomrela moja stará mama. Jedenásť rokov tu už s nami nie je.

A predsa stále je...

Celý život sme ju volali mamka. Taká bola obyčaj v Pohorelej, odkiaľ pochádzala. Vlastne celá moja rodina má korene v tejto malebnej dedinke na Horehroní.

Bola to moja stará mama z maminej strany. Teda mama mojej mamy.

Pracovala vo fabrike, v Strojsmalte v Pohorelej, kde vtedy vyrábali hračky z plechu.

História dnes už neexistujúceho podniku z Pohorelej siaha až do 18. storočia, keď rodina Koháryovcov založila železiarne na Horehroní. V roku 1826 získala nad nimi vplyv nemecká šľachtická rodina Coburgovcov. Počas veľkej priemyselnej a hospodárskej krízy v rokoch 1929 až 1933 bola výroba v Pohorelej zastavená. Po znárodnení v roku 1948 prešiel závod pod správu podniku Slovenské závody na smaltovaný a železný tovar so sídlom v Bratislave. V roku 1949 závod pričlenili k národnému podniku Kovosmalt v Trnave a v roku 1951 k národnému podniku Tatrasmalt Matejovce. Vyrábalo sa všeličo a výrobný program sa často menil. V 50. rokoch prevažovala výroba hračiek. Prvé hračky, ktoré sa tu vyrobili, boli plechové formičky a detské plechové vedierka, ktoré postupne doplnili o celú výbavu malého záhradkára.

Tam mala mamka úraz na rukách. Napriek tomu, že nemala časť prstov, dokázala vykonávať i jemné práce a naučila ma šiť na šijacom stroji i vyšívať. Dodnes vyšívam s niťami, ktoré ešte ona namotala na papieriky či drievka. Mám ich uložené v hačkovanej taške, ktorú hačkovala ešte moja prastará mama, ktorú si už nepamätám.

Vždy keď vyšívam spomeniem si na zbožnosť mojej starej mamy, keď sa starala o jej milované kroje. Boli pre ňu viac ako iba oblečenie. Pretože je v nich uložený pôvod, identita, láska k rodnému kraju, k tradícii, k predkom. Boli pre ňu srdcová záležitosť. Je z nich dodnes cítiť láska, trpezlivosť a veľa hodín práce a krása.

V Pohorelej bola tiež taká obyčaj, teda aspoň vtedy, keď som ja bola ešte malé dieťa, že staré mamy nechávali pre svoje vnučky a vnukov vyrábať zmenšeniny pohorelských postelí s typickými pohorelskými vyšívanými duchňami a veľké bábiky obliekali do  tradičných krojov, ktoré sú vernými kópiami skutočného ženského kroja z Pohorelej.  Ako deti sme boli z tohto zvyku nešťastné, pretože naše najkrajšie a najväčšie bábiky sme museli dať k dispozícii práve na tento účel. Čo následne znamenalo, že sme sa už s nimi nikdy nemohli hrať. Vtedy sme tomu nerozumeli, resp. rozumeli tomu tak ako deti. Dodnes mám túto bábiku oblečenú v pohorelskom kroji a vyzerá presne tak, ako pred mnohými  rokmi. Miniatúrny kroj, ktorý má na sebe je absolútne verná kópia toho skutočného, ktorý ženy dodnes v Pohorelej nosia počas rôznych sviatkov.  

Keď moja stará mama na jar 2012 zomrela, ja som prežívala súkromne veľmi ťažké obdobie. Nebola som pri nej keď zomrela, vtedy som bola v Brne, no asi dva týždne pred tým som bola v Prievidzi a nejako som už vtedy cítila a vedela, že ju vidím živú naposledy. Nebola som k nej vtedy vôbec láskavá. Vtedy som nebola láskavá vôbec k nikomu. Moje vzťahové krízy sa premietali do všetkých vzťahov a akosi som si to vtedy vôbec neuvedomovala. Tak som ešte dlho po tom ako mamka zomrela, mala výčitky, že som k nej vtedy nebola láskavejšia. Trvalo mi to roky, kým som si odpustila.

No a vtedy, v roku 2012, v skorú jeseň,  som bola s klientmi v kúpeľoch v Rajeckých Tepliciach. Mala som tam na starosti menšiu skupinku zahraničných klientov o ktorých som sa starala počas ich kúpeľného pobytu. Boli to všetko ľudia, ktorých som už roky poznala. Medzi nami bol v princípe skoro až "rodinný vzťah", no kedže som tam s nimi i bývala počas celého pobytu, ktorý trval tri týždne,  občas som potrebovala reset. Tak som si niekedy robila výlety do okolia, bez nejakého konkrétneho cieľa, jednoducho som sadla do auta a niekam sa viezla. Vždy som niečo pekné objavila,  v dedinkách v okolí. No a v jeden jesenný deň, keď som fakt potrebovala odstup a bolo mi ťažko na duši( kvôli môjmu manželstvu) som sa takto ocitla v obilnom poli za nejakou dedinou. Ako som kráčala medzi klasmi, rozprávala som sa úplne nahlas s mojou mamkou, ktorá vtedy už nežila. Pomalým krokom som stúpala hore kopcom a komunikovala som  s ňou, ako keby bola pri mne. Po chvíli som už kráčala hore kopcom s plačom a stále som sa s ňou rozprávala. Kládla otázky, čakala na odpoveď.           Po otázke: "Čo mám robiť, už naozaj neviem čo mám robiť?" som o niečo zakopla a spadla som.

Hm, pomyslela som si, no pekne. Až na matičku zem mám spadnúť. 

Pri vstávaní som sa čudovala, že prečo som vlastne spadla, veď nič také tam nebolo.

AAAAA.... zrazu som videla dôvod môjho pádu.

V obilnom poli, kde široko ďaleko nebolo nič iba obilie, som zakopla o špinavú, trochu sfúknutú loptu. No nie hocijakú loptu. 

Bola  to žltá lopta s modrými lupienkami v tvare kvetinky a v strede lopty bola usmievavá tvárička.

Bola som, priznám sa v šoku. Pretože som dostala odpoveď na moje otázky a hlavne na tú, čo mám robiť. Moja mamka mi poslala odpoveď, v podobe usmiatej tváričky.

Vtedy som pochopila, že všetko, nad čím sa trápim je úplne nepodstatné. Že sa mám usmievať i napriek tomu, čo sa deje...lebo na tom inom svete, odkiaľ sa na mňa moja mamka pozerala, bolo viac ako jasné, že to čo prežívam je iba jedna ľudská lekcia, ktorá pominie, posilní a môj život pôjde ďalej.

Odvtedy viem, že naši blízki nad nami držia ochrannú ruku a vedia o každom našom kroku    na tejto zemi a v tomto tele. Že s nami komunikujú ak to my chceme a dovolíme a že nás dokonca vedia i povzbudiť a pohladiť na duši a dodať odvahu a nádej. Aj keď tu už s nami fyzicky už nie sú...

Zároveň som si vtedy veľmi silno uvedomila a pocítila, že práve jednoduché a obyčajné veci robia život krásnym a vzácnym.  

Usmievala som sa, keď som kráčala smerom k autu. Cítila som v každej mojej bunke pokoj a nádej. 

Cítila som, že i keď som sama – nie som sama. 

Cítila som láskavosť, pokoru a to, že ako človek som v každej chvíli schopná sa spojiť s niečím, čo nás ľudí presahuje a vôbec tomu nemusíme rozumieť a vedieť si to logicky vysvetliť. Stačí, že uveríme a pocítime.

Moja stará mama, moja mamka ma naučila čaru obyčajných vecí...

Presne ako o nich spieva Sima Martausová.

S vďakou a zo srdca spomínam.

Dnes som si veru aj poplakala. 

Výnimočne som si sama sadla do červeného indiánskeho teepee, kde som sa znovu dnes      s mamkou porozprávala pri horiacej sviečke. Poďakovala jej za mnohé, čomu ma naučila. Veď červené teepee je priestor kde sa ženy od nepamäti spájali...a tak sa to dialo aj dnes...

                                                          ĎAKUJEM 

Čaro obyčajných vecí posypalo túto zem
Po kúskoch si všetko zbieram len tak do šatky.
Zaslúži si obdiv viac jak slávnych ľudí sieň
Úsmev krásnej tety z trhov so slivkami z vlastnej záhradky.
Smelý výstup strmou skalou a odhodlaný krok
Je pohárom vody smädným ústam podaný
Čerstvý vzduch je balzam našich tiel a myšlienok
Nič na tomto svete nevie tomu zabrániť.
To tie majestátne hory a tie vrchy neoblomné
Zanechali stopy vo mne.
Pre lúčne kvety s pivonkami koncert začína,
Keď ich dievča od radosti vije vo veniec.
Boh nám stvoril lúky, aby vôňu dali nám
Daroval nám život, aby spoznali sme čo je ľúbenie.
Úú úú úú úú
Srdce hoc aj bez nôh vie byť bežec najlepší
Ak sa na to vedia oči inak pozerať.
Slovo od priateľa oveľa viac poteší,
Keď sa naša cesta chybným smerom uberá.
To tie usmievavé oči a hod noty neoblomné
Zanechali stopy vo mne.
Óóó...,
Krok dôvery ku človeku stíši všetok hluk
Ustane aj búrka ak je vždy na blízku brat.
Teplý august v strapcoch hrozna je dar do ľudských rúk,
Ktoré z lásky k druhým polievali vinohrad.
To tie starostlivé ruky a to srdce neoblomné
Zanechali stopy vo mne.
To tie starostlivé ruky a to srdce neoblomné
Zanechali stopy, zanechali stopy, zanechali vo mne.

https://www.youtube.com/watch?v=VMSOw0vIlUc